Morské tajomstvo✔

27. Kapitola - Nočné dobrodružstvo

Bála som sa o Avriliu, pretože sa nevrátila. Nechcela som však príliš na ňu upozorňovať, čo ak by mala veľmi zle, keby sa ostatné strážkyne dozvedeli, že chodila odovzdávať moje odkazy? Netušila som, čo by som mala spraviť. Ona sa stále neukázala! Dostala som sa do takého rozpoloženia, že som zatúžila po Gabrielovi, aby zistil, čo sa vlastne s ňou stalo.

Problém bol ten, že Gabriel za mnou vôbec nechodil. Bola som zvyknutá, že sa pred večerou ukázal a zobral ma von. Potrebovala som ho. Márne som sa pristihla pri tom, ako hypnotizujem otvor, či sem nevpláva a nepošle všetkých dočerta. Och, kde bol? Možno ho zdržala mama alebo nejaká povinnosť. Bol predsa korunný princ a isto si nemohol dovoliť ma brávať každý deň von. Aj on potreboval oddychovať a nemohla som mu to zazlievať.

Popravde to bola prvá fáza, v druhej som sa na neho hnevala, pretože v mojich očiach bol sebec, ktorý očividne na mňa zabudol a sám sa išiel niekam zabávať. Nepáčila sa mi tá predstava, že ma vymenil za ďalšiu naivnú morskú pannu, ktorú bude obletovať. Možno pozabudne aj na to, že som tu zatvorená a dovedie si ju opäť sem ako v ten prvý večer, v ktorý som ho stretla.

Nervózne som poklopkávala prstom po železe a uvažovala som, ako sa im niečo takéto podarilo vytvoriť pod vodou. Bola v tom aspoň štipka mágie? Darilo sa mi znervózňovať strážkyňu, ktorá ma už aspoň desaťkrát upozornila, aby som s tým láskavo prestala, pretože vraj niekoho zavolá. No koho? Možno Gabriela, aby mi vynadal. Aj by som mu to dovolila, no následne by si on musel vypočuť prednáška na štýl – že nemáme opúšťať kamarátov v núdzi, keď nás potrebujú. Možno si Gabriel ani neuvedomoval, že už ho nepovažujem za podradnú rybu, ale za môjho kamaráta, ktorý ma rovnako ako Avrilia, držala nedoslovne nad vodou, aby som sa nezložila.

Napokon strážkyňa odišla, pretože išla spať. Avrilia sa neukázala a ja som premrhala možnosť na to, aby som sa spýtala, či nevie, čo sa s ňou stalo. Aj ja som opustila kamarátku v núdzi. Sklamaná z toho príliš dlhého a nudného dňa, som zatvorila oči a dovolila som si zaspať. Potrebovala som byť aspoň v mojich snoch opäť voľná, kráčať po suchej zemi, no neštítila by som sa ani, keby som plávala do ďalekých vôd.

„Hej, Bianka! Zobuď sa," zdalo sa mi, že som nespala ani chvíľku, keď ma prebudil hlas. Až keď som sa prebrala, tak mi došlo, že na mňa zazerá Gabriel, ktorý ma budí.

„Čo tu robíš?" môj hlas znel drsnejšie, ako som spočiatku plánoval a on zmätený nadvihol obočie. Bolo na mne badať, že som si neželala, aby ma zobudil. Popravde som bola dosť na neho naštvaná, že si za celý deň na mňa ani raz nespomenul a neprišiel ma vytiahnuť z tohto väzenia.

„No predsa som prišiel po teba. Ak nie si unavená, tak by som bol rád, keby si sa išla so mnou pozrieť do..." začal, avšak skočila som mu do reči a nedovolila som mu ani dohovoriť.

„Nemám záujem. Strávila som veľmi náročný deň a preto si chcem pospať!" odsekla som mu mrzutá a otočila som sa mu chrbtom. Zatvorila som opäť oči a naštvaná som chcela zaspať. Vykašlal sa na mňa. Možno môj hnev bol iracionálny a on naozaj musel niekam ísť, no mohol mi to včera povedať. Len mi plietol hlavu a bola som totálna hlupaňa za to, že som mu to dobrovoľne dovolila.

„Hej, Bianka. No tak poď so mnou. Môžeš spať cez deň," pripomenul mi zjavnú vec. Stále som sa neotočila. „Stalo sa niečo?" keď mi položil typickú mužskú otázku, tak som sa musela nahlas zasmiať. Tak predsa mali muži niečo spoločné, nevedeli vyhodnotiť situáciu – ale že totálne vôbec!

„Samozrejme, že sa stalo. Vykašlal si sa na mňa, Gabriel! Čakala som ťa celý deň," vyštekla som po ňom nervózne. Nedodala som, že som chcela, aby ma nechal na pokoji. Istá moja časť sa desila, že by to mohol zobrať doslovne a odísť. Ja som však nechcela byť znova sama. Samozrejme, že by som s ním rada išla na ďalšie miesto, ktoré mi chcel ukázať. Prečo som sa teda tak veľmi hnevala a nedokázala som sa kontrolovať? Nemal si dovoliť sa na mňa vykašlať!

„Och, princezná moja," oslovil ma a moje srdce poskočilo. To mi naozaj stačilo len tak málo? „Nemohol som prísť skôr, pretože matka si žiadala moju prítomnosť. A keďže chcem, aby ťa čoskoro pustila, tak musím byť na ňu totálne milý a pozorný. Potom mi splní moje želanie a ty sa budeš môcť vrátiť domov. Nechcem, aby jej strážkyne povedali, že ťa tu často navštevujem, pretože by si mohla myslieť, že mnou manipuluješ. Chýbala si mi, Bianka, celý deň som sa tešil na to, ako sem prekĺznem a znova ťa na chvíľku ukradnem. Chcem ti ukázať potajme môj domov. Bude to trošku zložitejšie, pretože nás nikto nebude môcť vidieť, no verím, že my dvaja to dokážeme," rozpovedal sa a ja som ho s nadšením počúvala. Len pred okamihom som bola na neho smrteľne urazená a teraz sa mi na tvári pohrával úsmev, ktorý dokázal tak ľahko vyčarovať. Bola som pre neho princezná?

„Chceš mi ukázať morský zámok?" spýtala som sa ho a čakala som na odpoveď. Vypleštila som na neho oči. Ako by som sa aj na neho mohla hnevať, keď mi ponúkol vidieť jeho zámok? Niečo takéto by sa mi v živote asi nikdy nepodarilo. Vidieť ten vzácny podmorský svet a ešte k tomu sa dostať aj do zámku!

„Pôjdeš so mnou?" odpovedal mi na otázku otázkou. Ani nečakal na moju odpoveď a otvoril celu. Podal mi ruku a poslušne čakal, či ju uchopím.

„A mám na výber?" provokovala som ho. Nemyslela som tú otázku vážne. Gabriel naklonil hlavu doprava a tiež sa usmial.

„Samozrejme, že máš. Stačí jedno tvoje slovo a zostaneme tu. Alebo ma môžeš aj poslať do ďalekých vôd! Neurobím už nič, čo by sa ti nepáčilo, Bianka."

„Fajn, jasné, že s tebou pôjdem! Hru na špióna si nenechám ujsť," zažmurkala som na neho a podala som mu ruku. Potiahol ma k sebe. Jeho úsmev mi na chvíľku vyrazil dych. Bol rovnako nadšený ako ja. „Máš šťastie, že si iný, ako ostatní morskí ľudia," zašepkala som a myslela som to vážne.

V tej chvíli som absolútne zabudla na Avriliu. Existoval len pre mňa princ, s ktorým na mňa čakalo dobrodružstvo. 

Ďakujem vám za prečítanie :)