Morské tajomstvo✔

Epilóg

Ani som sa nesnažila hrať na silnú hrdinku, ktorá s pokorou prijala krutý osud. Dni sa mi zlievali dokopy. Veľmi dobre som si však pamätala otcovu radosť, keď sme sa všetci vrátili a boli sme v bezpečí. Oči mu žiarili a náhle sa zdalo, že omladol. Už v ten deň trval, aby sme sa všetci pobalili a odišli. Mohla som sa vzpierať ako som vedela, bolo mi to k ničomu. Kráľ mi musel dať priamy príkaz. A predsa som ešte na chvíľku ušla dole na pláž, aby som sa pozrela na pochabé more. Myslela som si, že mi naznačí, že Gabriel si to rozmyslí a vráti sa po mňa. Lenže more už viac nebolo rozbúrené, ako keď ma očakávalo. Tento raz bolo mierne – melancholické. Nelákalo ma k sebe. Zostala som sedieť na horúcom piesku. Ignorovala som ľudí, ktorí okolo mňa behali. Nezáležalo mi na strážach, ktoré po mňa poslali. Ani som sa nepohla. Ak sa ma niekto dotkol, moje vlasy ho švacli. Nech mi nik nehovorí, že som nepatrila tam dole. Celým srdcom som túžila opäť plávať, no ale aj byť s rodinou. Moje rozpadnuté srdce bolelo. Nemohla som si vybrať a preto si on vybral za mňa. Urobil veľmi ťažkú voľbu, ktorú som nemohla prehryznúť. Gabriel sa v ten deň za mnou nevrátil. Nakoniec po mňa prišiel brat. Jemu som neublížila. Nesnažil sa ma prehovárať planými slovami. Len nado mnou stál, sledoval more a po chvíľke mi podal ruku. Prijala som ju. Uchopila som ho a dovolila som mu, aby mi pomohol postaviť sa na boľavé nohy.

Vrátili sme sa do hlavného kráľovstva. Mala som pravdu – nikde ma nenechali samú. Všade so mnou boli slúžky, alebo mama, ktorá sa mi výnimočne venovala. Problém bol ten, že ma prestalo baviť umenie a hudba. Neužívala som si jedlo, ktoré som jedla a mala som neustále nutkanie plakať. Myslela som si, že som mala zlomené srdce, keď ma odmietol Casimír. Mohla som sa len vysmiať tej maličkej bolesti, ktorú som vtedy cítila. Toto bolo iné – živé a ničivé.

Nedokázala som počúvať, že sa predsa opäť zamilujem. On bol ako ja. To žiaľ oni nemohli vedieť. Ak bola náhoda, že som v celom šírom mori, natrafila práve na kráľovstvo princa, ktorý bol tiež kríženec, tak som to považovala za totálne šialenstvo. Bol to osud. A ja som nevedela, prečo ma chceli bohovia takto skúšať. Ako som sa mala zachovať?

Často som snívala o tom momente, keď sa mi Gabriel otočil chrbtom a odplával. Najskôr som sa na neho hnevala. Nerozumela som tomu ako ľahko to dokázala. Rozbíjala som veci pri predstave, že som ho ako tá posledná chudera čakala a on sa z toho prekliateho mora nevynoril, a neprišiel si po mňa. Načo ma balamutil? Nazval ma svojou snúbenicou. Plietol mi hlavu a potom ma nechal len tak odísť. Ani sa len nepokúsil o mňa zabojovať. Bola to šialená myšlienky, lenže sľúbila som si, že ak ho ešte raz stretnem, ak sa mi potrafí naraziť na to obrovské telo, milý úsmev a krásnu tvár, tak mu vrazím stokrát silnejšiu ako to spravil Samuel. Potom hnev odplával nenávratne preč. A ja som uznala, že aj pre neho to muselo byť ťažké. Predsa som videla ako sa na mňa pozeral. Ľúbil ma. Zachránil moju mamu a pre mňa chcel, aby som bola šťastná. Dostala som sa do štádia, kedy som sa nútila postaviť z postele a opäť žiť. Robila som to pre neho. Ochutnávala som jedlá, ku ktorým sa on nedostal. Tancovala som na piesne, ktoré si nemohol so mnou vypočuť a zaspievať. Väčšinu času som však strávila v knižnici, čítala som knihy. Ani to nemohol robiť. Mala som vyložené bledé nohy a bola som pohodlne usadená. Najhoršie boli noci. Budila som sa na to, že sa dusím vodou. Popravde som sa dusila prikrývkami. Už viac som sa nenadnášala, bola som pripútaná k posteli neľútostnou gravitáciou. Občas som zhodila vankúše na zem a spala som na tvrdej podlahe. Síce som to na druhý deň ľutovala, pretože som bola dolámaná, no aspoň som sa nebudila na nočné mory.

Trvalo dva týždne, pokým som si sadla za písací stolík, aby som napísala list. Mnohokrát som uvažovala nad tým, čo by som napísal Gabrielovi, keby som mohla. V hlave sa mi splietali slová. Každý deň by som mu napísala niečo iné. Moje emócie sa rýchlo menili, len tá bolesť a potreba neodchádzala. Tento raz som si nesadla za stôl kvôli nemu. On by si moje slová nemohol prečítať. Existovala však osoba, ktorá áno.