Morské tajomstvo✔

24. Kapitola - Morský život

Snažila som sa plávať za Gabrielom, ktorý mal mimoriadne skvelú náladu. Ako keby sme sa ani nikdy nepohádali. Opäť bol tým princom, ktorého som poznala. Zabudol na všetko čo som mu povedala? Avšak predsa aj on uznal, že to nebola len moja chyba, ale aj jeho. Celkom sa mi to zapáčilo. Netušila som, že morské potvory by boli schopné priznať, že sa mýlili. Lenže Gabriel to dokázal – pre mňa. Nemohla som kontrolovať srdce, ktoré sa mi rozbúchalo. Och, do čoho som sa to zaplietla? Musela som si pripomenúť, že ma tu držia proti mojej vôli a že Gabriel by nikdy nemohol opustiť more. Aj keby som nejakým zvráteným spôsobom po ňom zatúžila bolo by to márne. Sama som sa zaprisahala, že akonáhle sa z tadeto dostanem, už nikdy do hlbokého mora nevstúpim. Nemohla by som. Už druhýkrát by som to rozhodne nespravila mojej rodine, ktorá sa o mňa musí báť. A Gabriel navždy zostane tu, raz sa stane vladárom a opäť bude chlapcom, ktorého zbožňujú všetky morské panny, ktoré márne dúfajú, že by sa mohli stať jeho kráľovnou.

„Bianka, nezaostávaj. Dnes som pre nás pripravil program, ktorý nám pár hodín zaberie. Chcel by som všetko stihnúť," napomenul ma, keď si všimol, že si ho pozorne prezerám. Snažila som sa rýchlo odvrátiť od neho pohľad, červenala som sa? Asi aj hej. Avšak on by mojim citom nemohol rozumieť. Nemohol by ma mať tak rád, ako by som ja mohla mať jeho. Iný svet, iné city, iný osud.

„Kam to ideme? Celkom som aj zvedavá," pripustila som. Míňali sme skupinku morských panien, ktoré vláčili dlhé zelené rastliny, aké som nepoznala. Snažila som sa dlho na nich nepozerať a pokračovať. Aj tak som sa obzerala. S Gabrielom sme išli hlbšie, sem ma ešte nevzal. Priam sme vstupovali do časti, v ktorej asi žili ich poddaní.

„Je pravda, že nepoznáš môj svet a ja by som ti ho veľmi rád ukázal. Nie len z tej špatnej stránky, ktorú si doteraz zažila, chcem, aby si vedela, čo v skutočnosti znamená byť morskou pannou. Hádam, že mama ti často o mori a o jej domove nerozprávala, že?" pýtal sa. Na chvíľku zastal a ja som len prikývla. V tomto mal pravdu.

„Mame more chýba, snaží sa to nedať najavo, avšak aj tak si to všetci uvedomujeme. Lenže nechcela sa vrátiť, zostala s nami. No príliš nám o ňom nerozprávala, len nám zakázala do neho ísť," odpovedala som mu. Pri spomienke na moju milujúcu a obetavú mamu, som sa usmiala. Desila som sa toho, čo by bola schopná urobiť, keby zistila, že som skončila uväznená v cudzom kráľovstve. Mala som lepšie poslúchať! Mala som byť tá poslušná dcéra, ktorú zo mňa chceli mať. Život bol zlý a až tu som si uvedomila, že rodina ma celý ten čas len chránila.

„Samozrejme, že jej chýba. Narodila sa totižto pre toto. No nevyčítam jej, že zostala tam hore, keď mohla stvoriť stvorenie ako si ty," dodal, keď hľadel na môj úsmev. Mierne zaklonil hlavu. Zložil mi práve kompliment?

„Mama zostala kvôli otcovi, nie kvôli mne," zašepkala som. Bola to pravda. Ako to, že sa dokázala vzdať niečoho, pre čo sa narodila, len kvôli môjmu otcovi? Vždy som ju obdivovala za ten obrovský odvážny krok do neznáma, ktorý musela spraviť. Tiež niekedy ľutovala, že sa vynorila na súši, alebo prijala svoj osud? Kiežby som aj ja mohla raz povedať, že to stálo za to, že som sa tu ocitla. „Nechcem sa rozprávať o rodičoch. Potom som z toho len smutná, pretože mi chýbajú," priznala som sa mu, lebo Gabriel na mňa neprestal hľadieť. Bála som sa toho, čo by sa ma ešte mohol spýtať.

No on len chápavo prikývol. „Odpusť mi to, princezná," povedal. Zachvelo sa mi srdce, odvrátil odo mňa pohľad a ja som isto urobila zvláštnu grimasu. Musím sa zobudiť z tohto sna! „Takže, najskôr ti chcem ukázať iných morských ľudí. Zatiaľ si mala tú česť len s vyššie postavenými a strážkyňami. To však nie je všetko. Sú tú zberačky, opatrovateľky, učiteľky a dokonca máme aj speváčky. Nie všetci sú zlí a tvrdí," vysvetľovali mi a pokynul mi, aby som ho nasledovala. Poslúchla som ho.

Spolu s Gabrielom sme vošli do malej obytnej časti, v ktorej sa zdržovali pracovití morskí ľudia. Vyrábali si tu šaty, starali sa o malé deti a žili tu vo väčšej harmónii. Často sa pristavili pri Gabrielovi a velebili ho. Nikto sa na mňa nepozrel s nechuťou. Nik ma neodcudzoval za to, že som iná. Ostatní ma brali len ako priateľku princa, ktorá ich poctila návštevou. Páčila som sa im.

Zaplávala som si s malými morskými pannami. Plietla som šaty a česala som vlasy starej morskej panne, ktorá sa dušovala, že čochvíľa už bude plávať so sestrami v hlbinách mora. Naozaj ma prekvapila tá obrovská inakosť, na niečo takéto som nebola pripravená. Gabriel mal pravdu. Tu sa žilo absolútne inak. Bolo tu šťastie a bežný život, na ktorý som bola zvyknutá. Každý mal svoju úlohu, žiadni strážcovia, šľachta, len vďačné bytosti, ktoré sa tešili a spoločne prežívali.

Kiežby mi to nikdy neukázal. Možno som radšej mala zostať v tej cele, pretože som vedela, že na niečo takéto nezabudnem. Žila aj mama v takomto spoločenstve? Preto jej tak strašne chýbali sestry? Nikdy som nevidela do toho, čoho sa mama musela vzdať, aby žila spolu s nami na súši – prekliata bez možnosti byť tou, ktorá bola.

Gabriel si to všetko užíval. Isto si myslel, že ma naozaj šokoval a dokázal mi, že more nie je predsa až tak zlé. „Poď! Synela, pre nás zaspieva," povedal mi a uchopil ma za ruku. Musel ma potiahnuť, aby som sa vrátila späť do reality. Potiahol ma do otvoreného priestranstva, na ktorom sa zdržiavalo najviac obyvateľov. V strede stálo mladé dievčatko, nemohlo mať viac ako dvanásť rokov. Bolo krásne. Živé vlasy okolo nej lietali a voda priam žiarila. Už len jej roztomilosť ma upútala. Potom otvorila ústa a ja som vedela, že už nikdy nič krajšie nebudem počuť.

Náhle som verila tomu, že práve kvôli takejto nádhere, skákali bezbranní námorníci do mora, aby sa stali súčasťou niečoho takéhoto dokonalého. Moje srdce by plakalo, keby takýto hlas nebolo v mojom živote. Nerozumela som jej ani slovo, spievala pre mňa cudzím jazykom, ktorý asi poznali len ryby. No bolo to nádherné. Vznášala sa, mala zatvorené oči a šírila do sveta svoj hlas.

Vždy som si myslela, že mama má najkrajší hlas. Všetky morské panny, krásne spievali. Mali na to talent. Lenže toto bolo niečo nadpozemské. Niekto taký, sa už nemusí znova narodiť. Bol to dar od samotného Boha, aby ním tešila aj nesmrteľných, ktorí sa na nás znudení pozerajú. Isto pri pohľade na malú Synelu pocítili závisť. Každý by zatúžil po niečom takomto.

Pri mne stále stál Gabriel, ktorý ma nepúšťal. Bilo aj jemu tak nahlas srdce? Nechal sa aj on zlákať najtajnejšími túžbami? Náhle som zabudla na všetky starosti, na domov. Zostalo len more, s ktorým som bola prepojená. Zostal len princ po mojom boku, ktorý ma nepustil a podopieral ma. Hľadela som len na malé dievčatko a bola som presvedčená o tom, že celý ten čas som patrila na toto miesto. Mohla by som tu stáť naveky, počúvať jej spev a nikdy by som to nebrala ako premárnený život. Načo žiť, keď krása stála rovno predo mnou?

Náhle spev pomaly ustával. Synela spomaľovala, kĺzala sa o čosi pomalšie a všetci prestali dýchať. Nepôsobila tak len na mňa, aj morské panny, ktoré boli asi na ňu zvyknuté, sa nechali ňou zlákať. Až napokon hudba úplne zastala a mladé dievčatko sklonilo pokorne hlavu. Ani som sa nepohla, len som na ňu hľadela.

„Čo to bolo?" dostala som zo seba a kŕčovito som uchopila Gabriela. Keď hudba zmizla, moje vnútro zostalo tak prázdne.

„Uspávanka pre duše, ktoré sa k nám pridali, aby tu s nami zotrvávali. To je ďalšie miesto, ktoré by som ti chcel ukázať. Ako žijú duše tých, ktorí sa utopili v našom mori," pomykal mnou, aby som sa prebrala. Musela som sa veľmi snažiť, aby som odvrátila od nej pohľad a opäť sa venovala len jemu. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)

Až vaše komentáre ma dokopali, aby som si k tomu konečne sadla.