Morské tajomstvo✔

5. Kapitola - Zvláštna Yasmina

Yasmina zaklopala na moje dvere a čakala na dovolenie vstúpiť. Stále som ležala na posteli a unavene som zívala. Bol to naozaj dlhý a vyčerpávajúci deň a v hĺbke duše som dúfala, že budem stále milá, a že nestratím s potencionálnou láskou Sama, nervy. To by sa asi môjmu bračekovi nepáčilo. „Vstúp!" zakričala som hlasnejšie, aby ma počula a sadla som si.

Dievča vstúpilo so sklonenou hlavou a prvá myšlienka keď som ju zbadala bola tá, že som nechápala tomu, čo na nej Samo vidí.

Samozrejme Yasmina bolo veľmi pekné dievča, ktoré malo bledú pleť. Bola nižšia dokonca ako ja a mala krásne ryšavé vlasy, ktoré nosila zapletené do vrkoča. Tvár mala jemnučkú a na mňa až príliš detskú. Keby nemala pekne vyvinutú postavu, tak by som si o nej myslela, že nemala ani pätnásť rokov. Vedela som však, že bola staršia o rok ako ja. Yasmina mala osemnásť, no vyzerala mladšie. Možno keby som ju trošku namaľovala, sčiernila jej mihalnice a oči, mohla by vyzerať staršie a nepôsobiť tak nepoškvrnene.

Možno to môjho brata priťahovalo? Muži mali vždy chuť kaziť nás ženy a Yasmina vyzerala tak príliš nevinne, a krehko.

„Princezná," poklonila sa mi a čakala na moju reakciu. Buď bola plachá alebo si proste nedovolila na mňa hľadieť. Obzerala som si ju stále a usúdila som, že sa ma bojí a necíti sa príliš príjemne. Nečudovala som sa jej. Slúžka ako je ona, zväčša vypomáhala dole v kuchyni a pri iných činnostiach, nestarala sa o členov kráľovskej rodiny.

Rozhodla som sa, že ju prestanem mučiť a uľahčím jej túto situáciu. „Môžeš zdvihnúť hlavu," dovolila som jej a zdvihla som sa z postele. „Potrebujem, aby si mi pomohla s vlasmi. Dnes som mala na hlave zložitý účes a asi som si z vlasov nevytiahla všetky sponky. Pomôžeš mi?" spýtala som sa jej a ona len veľmi pomaly zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa.

Tie oči!

To bolo prvé čo ma na nej uchvátilo. V živote som nevidela také modré oči, tak neskutočne sýte a úžasné. Boli krajšie ako samotná obloha, vedela som naisto, že som ešte nikdy nevidela človeka s očami aké mala ona. Tá modrá bola proste prekrásna. Nežiarlila som. Len som pocítila ako sa prepadám do jej mysle, ako ona mne vidí do duše. Nebolo možné, aby malo ľudské stvorenie niečo také krásne a nebeské, nebolo to fér, avšak necítila som sa ukrivdená. Len som pochopila tomu, čo na nej vidí môj brat.

Snažila som sa rýchlo spamätať a párkrát som zažmurkala. Pristúpila som k zrkadlu a sadla som si za kozmetický stolík. Yasmina ku mne pristúpila. Zväčša som sa rada v zrkadle pozerala na svoj odraz, avšak práve teraz som hľadela len na ňu a ona si to žiaľ všimla. Začervenala sa. „Môžem, princezná?" opýtala sa ma a bála sa mi aj bez dovolenia uchopiť vlasy. Prikývla som a jemnučkými prstami mi začala rozpletať účes.

„Chcem, aby si sa stala mojou komornou. Ak by si to prijala, bola by som potešená, keby si mi každý večer pomáhala," začala som na ňu hovoriť a donútila som samu seba, aby som hľadela na vlastný odraz. Bola som krásna, avšak chýbala mi tá nevinnosť, ktorú malo to dievča. Náhle som chcela, aby bola mojou kamarátkou.

„Bola by som poctená, princezná, no nevadí vám, že nemám žiadne skúsenosti? Viem pracovať v kuchyni, ešte nikdy som sa nestarala o takú vznešenú slečnu," priam šepkala jemným hláskom. Mala som sto chutí sa jej opýtať na to, či nie je náhodou víla. Počula som, že iba ony boli také pôvabné. Mala som však na to právo? Nebralo by to toto dievča ako urážku?

„Nevadí mi to, ak tebe nevidí, že som kríženou princeznou," povedala som jej a na chvíľku sa jej biele rúčky zastavili, a odvážila sa pozrieť na môj odraz v zrkadle. Naše oči sa spojili. „Ty nie si len tak obyčajné dievča, že? Si tiež iná, Yasmin, že?" musela som to vedieť. V tej chvíli, kedy sme na seba hľadeli, som dokonca zabudla aj na to, že je tu len kvôli tomu, pretože sa s ňou chcel vidieť Samo a ja som ju mala spracovať. Prečo by sa však môj braček nemohol so mnou podeliť?