Morské tajomstvo✔

28. Kapitola - Nočné dobrodružstvo 2

Snažila som sa smiať potichu, keď sme sa s Gabrielom prikrádali do jeho vlastného zámku. Našťastie, že princ bol naozaj múdry a pozorný. Pamätal si, kedy sa menia stráže. Vedel kde nikto nebude a kto by nás bez problémov pustil dnu. Lenže nehodlal nič riskovať. „Stráží sa nebojím! Stoja tu takto celý môj život. Keby si len vedela, koľkokrát som im zdrhol rovno pred nosom a oni si ma nikdy nevšimli!" vystatoval sa predo mnou a hrdo ukazoval na miesta, na ktoré som si musela dávať pozor.

„Mňa vždy strážili dvaja muži na konci mojej chodby. Najskôr tam neboli, avšak po tom, čo som často utekala z komnaty, aby sme sa mohli v noci naháňať s bratom po zámku, sa rodičia rozhodli, že ešte sme príliš mladí na to, aby nás nikto nestrážil. Naše opatrovateľky mali tvrdý spánok a nikdy sa nezobudili. Škoda je to, že otec odvolal stráže od Samovej izby, no moje postavil na koniec chodby."

„Čiže žiadne nočné potulky za mužmi, ktorí žili v tvojom domove?" spýtal sa ma a spoločne sme sa opreli o stenu, aby prešla jedna z hliadok. Gabriel na mňa nehľadel. Pozornými očami všetko sledoval a ľavou rukou sa ma dotýkal, aby som sa ani nepohla. Najskôr som mu neodpovedala. Nechcela som, aby nás niekto započul a on isto počítal s tým, že budem ticho. Prestala som aj dýchať, keď sa jeden morský muž k nám blížil. Očakávala som, že nás zbadá. Náhle som bola tak veľmi nalepená na Gabrielovi a moje srdce splašene bilo. Isto ma prezradí. Išlo mi priam vyskočiť z hrude a po tele mi naskočili zimomriavky. Gabriel ako keby si ani neuvedomoval ako na mňa pôsobil, len sledoval chlapíka, ktorý sa našťastie pozrel na opačnú stranu a tým pádom si nás nevšimol, ako sa spoločne tlačíme o stenu.

„No žiadne. Nie žeby som si len tak mohla chodiť po zámku a baliť chlapov na počkanie. To sa na mladú princeznú vonkoncom nepatrí!" povedala som mu. Našťastie, že vo vode som sa nemohla potiť. Na súši by som isto horela. Gabriel sa otočil a usmial sa na mňa. Tým mi vyrazil dych a párkrát som zažmurkala.

Biana! Zobuď sa! Okamžite! Je to ten istý princ, ktorému som dala košom. Je to ten chlap, ktorý patrí do tohto morského sveta, v ktorom ma väznili. Musela som sa prebrať z toho zvláštne sna, ktorý som začala o ňom snívať, pretože to bolo absolútne nereálne. Asi som si vôbec nepomohla tým, že som sa od neho dala ukecať na túto nočnú prechádzku. Čo by mi povedali ostatní, keby ma videli, že sa sama motám s neznámym mužom, a ešte k tomu v noci? Nemali sme tretiu spoločnosť, čo bolo absolútne neprijateľné!

„Nudné. Ľudia majú zvláštne pravidlá, podľa mňa by si si sa nimi nemala riadiť, inak nič poriadne nezažiješ." Chcela som mu na to niečo odseknúť. Pripomenúť mu, že svet tam hore bol omnoho zaujímavejší, no ale aj nebezpečnejší a tie pravidlá boli potrebné. Nebola som len nejaké obyčajné dievčatko, ktoré mu vošlo do cesty. Tiež som bola princeznou a preto som mala určité povinnosti a musela som sa riadiť pravidlami. Nemohla som sklamať korunu. „Poď," náhle sa ozval, prerušil moje myšlienky a schmatol ma za ruku.

Až príliš rýchlo sme vplávali cez otvor dnu do nádherného zámku, ktorý sa celý leskol. Voda tu bola o čosi príjemnejšia – teplejšia. Vo vnútri to bolo vybudované ako v mojom domove, lenže tu bola všade voda a oveľa menej nábytku. Zväčša som videla kamene, ktoré boli zvláštne vytvarované. Uchvacovalo ma to. Nemali tu žiadne schody, len otvory v strope, cez ktoré sme mohli vplávať dnu.

Myslela som, že zamierime rovno na druhé poschodie, lenže opäť sme započuli, že sa niekto k nám blíži.

S Gabrielom sme sa očividne schovali v komore. Bola plná chalúh, do ktorých sme sa spoločne zamotali. Prišlo mi vtipné, keď sa jedna zaplietla do jeho vlasov, šteklila ho po tvári a on sa oháňal, aby ich dal zo seba dole. Ja som ich ignorovala, nebola som tak šteklivá, ako bol morský princ. „Vôbec sa mi to nepáči!" pripustil a tentokrát mal on zimomriavky po celom tele. Škoda, že neboli zo mňa.

„Náhodou ja sa bavím. Len mi musíš prezradiť, koľko dievčat si si už takto bral do zámku – tajne, a schovával si sa s nimi v tejto, ehm, komore?" pýtala som sa ho pošepky. Chcela som si ho doberať.

„Prekvapí ťa to, no ani jednu!"

„A to ti mám akože veriť, videla som ťa predsa s tou..." naznačovala som na naše prvé stretnutie, gestikulovala som pobavená rukami a on len prevrátil očami. Vedel koho som myslela.

„To som sa vrátil domov po veľmi dlhom čase. Nemysli si, že to robím pravidelne. Samozrejme, že som sa so žiadnou nezakrádal. Nikdy som nemusel. Doteraz som ešte nestretol dievča, ktorému by som z vnútra chcel ukázať moju izbu."

„Ale mne áno," musela som to vysloviť.

„Samozrejme, že hej. V týchto nudných rovnakých vodách sa stalo konečne niečo úžasné! Tvoj príchod bolo to najzaujímavejšie, čo ma postihlo v mojej domovine," pripustil a mňa to zahrialo pri srdci. Možno to myslel inak, asi určite, lenže mne sa to v tej chvíli tak veľmi páčilo, že sa mi na tvári zjavil hlúpy úsmev. „Poďme," povedal a naznačil mi, aby som vyplávala ako prvá. Poslúchla som ho. Gabriel bol hneď pri mne a uchopil ma za ruku.

Vyplávali sme na vyššie poschodie, potom znova na vyššie a vyššie. Stále sme sa schovávali, keď niekto išiel. Nahlas sme sa smiali, keď sme mali byť ticho a zabávali sme sa. Stálo to za to! Ten zámok bol obrovský a nádherný. Dotýkala som sa rukami zvláštneho kameňa, ktorý nebol studený, ako som si myslela. Gabriel sa tu vyznal. Páčila sa mi predstava, že by som sa tu s princom naháňala a cez deň stretávala morských obyvateľov, ktorí sa tu museli premávať.

Prechádzali sme okolo izieb a Gabriel mi naznačoval, aby som ani nemukla. Vyplazovala som na neho jazyk a naschvál som ho provokovala.

Ďalšie poschodie a ja som zbadala majestátne obrovské dvere, na ktorých bol znak koruny. „To asi nebude tvoja izba, že?" spýtala som sa ho naozaj pošepky, aby ma počul len on. On sa ani neodvážil prehovoriť a len pokrútil hlavou. Potiahol ma na opačnú stranu, kde stáli tiež majestátne dvere, no bez koruny. Srdce mi nahlas búchalo. Spala tam jeho mama? Bola tam tá žena, ktorá by ma mohla pustiť domov? Ako by reagovala, keby ma tu s Gabrielom nachytala? Možno by sa ma chcela zbaviť a poslala by ma domov.

Princ šikovne otvoril dvere a uhol sa, aby som mohla vojsť ako prvá.

Rozhliadla som sa po obrovskej miestnosti, ktorú mal Gabriel zariadenú. Videla som zvláštne vypchané ryby, ktoré mu žiarili na kameni. Boli to naozaj úlovky, ktoré museli mať hodnotu. Prekvapila ma rovná skala, ktorá sa týčila na opačnej strane. Tipovala som, že mu nahrádza posteľ. Ako sa dokázal na niečom takom vyspať? Vyzeralo to skoro ako moja komnata, lenže predsa bola o čosi viac magickejšia ako z nejakej rozprávky. Nepredstavovala som si to takto. Malo to byť omnoho menšie.

Neušla mi ani jeho zbierka mušli, ktorých som sa musela dotknúť. „Daroval si mi mušľu z tadeto?" spýtala som sa ho stále pošepky, keď mi to došlo. Gabriel bol zaraz pri mne a uchopil ma za ruku, v ktorej som držala obzvlášť prekrásnu, ktorá sa ešte aj hýbala. Bola živá!

„Všetky sú cenné, Bianka. Myslel som si, že by sa ti mohla páčiť," pripustil a ukazoval mi aj ostatné. Tiež som zbadala perly, ktoré sa tak krásne leskli. Dotkla som sa ich. Čo by dali pozemské ženy, za náhrdelník z týchto perlí? Isto celý majetok. „Sú to len hlúposti, no zbieram ich z mojich ciest. Raz budú patriť mojej kráľovnej," vysvetľoval mi.

Náhle som tu krásnu mušľu pustila. Niekde v budúcnosti tu bude Gabriel s inou morskou pannou – takou, ktorá sa k nemu bude hodiť. Iba ona bude mať právo na to, aby sa dotýkala vecí, ktoré on musel zbierať celý svoj život a odkladal ich pre ňu. Prišlo mi to tak strašne krásne! 

Ďakujem vám za prečítanie :)