Morské tajomstvo✔

29. Kapitola - Nočné dobrodružstvo 3

Poukazoval mi všetky vzácnosti. Hovoril mi o svojom živote tam vonku mimo jeho kráľovstva a o tom, ako ďaleko už plával vo vodách, aby videl hotové divy. Tiež mi s úsmevom vravel o nebezpečenstve, ktorého ho postihlo, keď natrafil na monštruózne ryby, no ale aj o tom, ako sa vždy dokázal dostať z každého problému. Po boku mu stáli verní priatelia, ktorých zbožňoval. Kde teda boli?

Mohla by som ho počúvať naveky. Plávať tu s ním, rozplývať sa nad jeho zážitkami a nemyslieť na to, že sa musím vrátiť do väzenia. Pri Gabrielovi som aspoň na chvíľku dokázala zabudnúť na problémy, ktoré ma očakávali. Pripomínal mi krásu života. Smiala som sa s ním. Smiala som sa na ňom a vážila som si, že tu s ním môžem byť. Nemusel si ma všímať, avšak všimol si ma. Nebol len obyčajným morským mužom. Keby sme sa stretli niekde inde. Keby bol princ z kráľovstva, ktoré by bolo na súši, tak by som sa do neho zamilovala.

Uvedomovala som si to. Patrilo by mu moje srdce a ja by som mu ho s radosťou odovzdala. Zaslúžil by si ho už len kvôli tomu, že by mi patrili všetky šperky, ktoré zbieral skôr, ako ma stretol.

Lenže takto nie.

Nemohla by som zostať tu v tejto vode. Nedokázala by som opustiť život, ktorý som poznala. Ani pre neho. Bol to fakt, ktorého som sa plánovala držať. Nezáležalo na tom, ako úžasne som sa pri ňom cítila. Nikdy sem nebudem patriť, čo bolo kruté, ale pravdivé. Stále budem iná – mám v sebe časť môjho otca, ktorý bol človekom. Možno keby tak veľmi neopovrhovali ľuďmi, tak by som si tu dokázala nájsť miesto v samote. Neprijali by ma za jeho kráľovnú a zničila by som mu to hlúpe šťastie, ktoré sa ho držalo.

Prevrátila som sama nad sebou očami, keď sa nepozeral. Zase som mala až príliš bujnú fantáziu! Samuel by ma vysmial. Rovnako ako sa smial, keď našiel môj denník, do ktorého som písala o Casimírovi. Aj to bolo len zasnenie. Casimír mi nemohol patriť – bola to len moja hlúpa predstavivosť, ktorá videla náznaky tam, kde neboli.

„Čo keby si tu zostala?" náhle sa spýtal a vytrhol ma zo zamyslenia. Odpovedala som mu automaticky. Predtým som ho prestala počúvať, avšak jeho otázka dokonale zapadala do mojich myšlienok, ktoré mi behali po rozume.

„Nemôžem, som skôr človekom než morskou pannou," ozvala som sa až príliš rýchlo. Nezamyslela som sa nad tým.

Zmätene pootvoril ústa a nechápavo prižmúril oči. „Bianka, mysle som, čo keby si tu ešte so mnou chvíľku zostala? Skôr, ako sa budeš musieť vrátiť," upresnil otázku. Bolo mi tak veľmi trápne! Prečo sa mi takéto veci museli pravidelne stávať?

Pomaly som prikývla. „Samozrejme, nemám sa kam ponáhľať. Čaká ma len moja cela, ktorá to tam ešte chvíľku bezo mňa vydrží," snažila som sa to obrátiť na vtip, lenže on až príliš pomaly odvrátil odo mňa pohľad. Aspoň, že sa pousmial a nevysmial ma.

„Záleží na tom?" náhle na mňa prehovoril. Objala som sa rukami a pohýbala som vlasmi. Bol nadpozemský a nebezpečný. Všimla som si jeho mohutné ruky, ktoré boli skoro dvakrát tak veľké ako tie moje. Nebol obyčajným chlapcom – v mojom svete by ho nazývali mužom.

„Na čom?" tentokrát som bola rozhodnutá, že sa ubezpečím skôr, ako sa znova zosmiešnim.

„Že si viac človekom ako morskou pannou."

„Tak mne na tom nezáleží, lenže aj tebe by malo. Tvojim poddaným na tom záleží, všetkým vlastne. Vy v mori máte presný názor na ľudí, ku ktorým patrím," znova dookola tá istá rozprávka, ktorú sme museli preberať. Prečo to tak bolo? Mohol to hneď pochopiť. Prikývnuť a dať mi za pravdu. Aj on sám tvrdil, že o ľuďoch nepočul dobré veci.

„Mojim poddaným skôr záleží na tom, že si neznáma morská panna, ktorá sa tak od nich líši a bez dovolenia si vstúpila na miesto, v ktorom chcú byť v bezpečí. Myslíš si, že sa najskôr pýtali, či si človekom? Nie, Bianka. Zavreli ťa preto, pretože si porušila nastolené pravidlá. Všade by to urobili. Mňa by nebodaj nezatvorili, keby som sa vynoril a napochodoval by som si to bez dovolenia rovno do tvojho kráľovstva?" na chvíľku sa odmlčal. Toto mala byť predsa sranda. Len pred chvíľkou som sa spolu s ním smiala a znova sme riešili hlúpu dilemu, s ktorou aj tak nič neurobíme. „Hm?" zahmkal, čo ma vytočilo.

„Máš pravdu, som neschopná, dobre? Už som si to priznala. To ja som tu tá sprostá, Gabriel. Tak to už, prosím ťa, môžeme prestať riešiť?" zvýšila som na neho hlas.

„S radosťou by som na to ani nepomyslel. Považujem ťa za rovnakú ako som ja. Preto tu s tebou som, lenže vidím, že teba to stále trápi. Nie si sprostá, len neopatrná a vášnivá. Máme to podobné. Preto ma raz skoro zožrala veľryba!"

Náhle sa ku mne vrhol. Za pár sekúnd bol pri mne a otvoril ústa. Uchopil ma za ruku a moje prsty si strčil do úst. Potichu som vykríkla, aby som nezobudila jeho matku. Gabriel zatiaľ cvakol – avšak slabo a preto mi neublížil. Urobil to len preto, aby ma pobavil.

„Drahý princ, tie prsty budem ešte potrebovať," povedala som mu pošepky.

„Áno! Aj to som počul o ľudských bytostiach, vraj ste prehnane závislí na prstoch. To my ich nepotrebujeme! Pokojne sa nám stáva, že nám žraloky aj všetky odhryznú!" hovoril, keď ma držal. „Mne to napríklad nevadilo," dodal. Žeby nemal prsty? Automaticky som sa chcela pozrieť na jeho ruky, lenže on ma pustil a rýchlo si ich schoval za chrbát. Hral sa so mnou!

„Ukáž! Chcem vidieť, či máš desať prstov," osopila som sa pobavená a nemohla som zakryť úsmev. Začala som ho priam obchytkávať, aby som mu mohla uchopiť ruku. Lenže jeho telo bolo mohutnejšie ako to moje. Šikovne sa mi vykrúcal.

„Princezná, prestaňte, lebo sa z vašich teplých rúk budem červenať!" provokoval ma, pretože som ho neprestala chytať za hruď.

„Gabriel, prisahám ti, že ťa niečim ovalím!"

„Aby si sa nemusela cítiť trápne za to, že sa ti páči moje telo? Nemusíš sa ničoho báť, sme tu len samy dvaja. Ja a ty," zašepkal. Bola to pravda. Nikto by nás tu nevidel. Nik by netušil, že by som sa vykašlala na pravidlá. Len ja a on. Tak blízko iného muža, som ešte sama nebola. Náhle mi prišlo strašne trápne, že som nasilu bozkávala Casimíra. Bolo to nesprávne. „Vidím, že ty sa červenáš skôr ako ja. Celkom by ma zaujímali tvoje myšlienky. Došlo ti, že by som ťa mohol poľahky zatočiť?" spýtal sa ma. Zatočiť?

„Zatočiť? Budeš mi to musieť preložiť. Nehovorím tvojím jazykom, nechápem takéto narážky," priznala som sa mu. Hľadala som v tom niečo viac. Videla som iskričky, ktoré mu behali v očiach. Pamätala som si aké to bolo, keď ma pobozkal.

„Princezná, na čo myslíte? Samozrejme, že som myslel len zatočiť!"

„Čože?" vyprskla som na neho. Strčila som do neho.

Náhle prestal schovávať ruky a ukázal mi, že má všetkých desať prstov. Usmial sa na mňa a ľavou ma uchopil za bok a pravou ma pevne uchopil za obe moje ruky. Schovala som si ich v jeho dlani. Páčilo sa mi to. Srdce mi šialene rýchlo búchalo. Pripravovala som sa na to, že so mnou zatočí. Že ma opäť pobozká a tento raz by som mu za to nevynadala.

No skoro som dostala zrádnika, keď si Gabriel začal len pospevovať a naozaj so mnou urobil otočku, aké sa robili pri tanci. Tak o toto mu išlo? Pohybovali sme sa spolu vo vode a on ma zvŕtal. Išlo to ľahšie ako na súši a omnoho rýchlejšie. Po pár otočkách sa mi už točila hlava a visela som mu na krku.

Ovládal ma. Bola som voči nemu absolútne bezbranná. Počúvala som ako mi spieva do ucha.

Náhle som mala pocit, že takto to bolo správne. Moje srdce ma nebolelo, starosti zmizli. Prečo sme tu nemohli spolu zostať, navždy? Kto by nám to zakázal? 

Ďakujem vám za prečítanie :) 

PS: Keď dopíšem tento, chceli by ste ešte nejaký príbeh z morského sveta?? Len aby som vedela, či mám začať na niečom pracovať, alebo sa zamerať na niečo iné. :D