Morské tajomstvo✔

36. Kapitola - Zostaň so mnou

Gabriel ma držal za ruku. Ťahala som ho pomedzi stánkov. Len moje slušné vychovanie a naozaj obrovská dávka sebaovládania ma zastavila pred tým, aby som si olizovala ústa, prsty a hocijakú inú časť tela, na ktorú som dočiahla jazykom. Azda nebol najlepší nápad, aby sa dve totálne vyhladované bytosti, prechádzali po miestnom trhu, na ktorom bolo kopec jedla, ktoré voňalo až z diaľky. Gabriel sa niekoľkokrát zastavil pri opekanom kuriatku a nemiestne ho ovoniaval pokým nebol vyhodený. V tých momentoch som sa za toho divocha nepriznávala a len som ho z diaľky vysmievala. Ja som sa na druhú stranu držala čo najďalej od rýb, ktorých som už mala po krk a obdivovala som čokoládové koláče. Prisahala som, že ešte zopár hodín a pošlem sluhov, aby mi nakúpili dvadsať takých. Aktuálne som nemala peniaze. Ľudia sa na mňa pozorne nedívali. Nehľadali vo mne princeznú a ak som sa aj niekomu začala podobať, tak som sa čo najrýchlejšie pobrala ďalej. Už aj tak stačilo to ako užasnuto a omámene sa Gabriel díval. Neustále ma oslovoval menom a ukazoval mi na triviálnosti, z ktorých sa on tešil ako malý chlapec.

Slnko nám príjemne pálilo na hlavu. Chytala som vitamín D, za ktorý som bola po tej dlhej dobe veľmi rada. Za to Gabriel sa na slniečku priam škvaril. Jeho pokožka svietila. Naklonila som sa k jednej žene, ktorá predávala klobúky. Po krátkom dohovore sme sa dohodli na tom, že mi jeden požičia a ja ju za to odmením. Žena ma spoznala. Prosila som ju, aby svoje potešenie potlačila. „Zohni sa!" nakázala som s úsmevom na tvári Gabrielovi, ktorý bol príliš vysoký. Mierne sa predklonil, postavila som sa na špičky a na hlavu som mu položila kovbojsky klobúk.

„Zničíš mi vlasy!" posťažoval sa a zamračil sa. Rukami začal skúmať tú hebedu, ktorú som mu dala. Nedal si ju však dole. Dôveroval mi.

„Ľudia bežne nosia klobúky na hlavách, aby sa kryli pred slnkom. Nič sa ti nestane, sľubujem ti. Nemusíš byť tak strašne háklivý na svoje vlásky," vysmiala som ho. Sama som si slnečnicový klobúk nezaobstarala.

„Priznám sa ti, že by som tie smradľavé jedlá všetky pojedol. Už chápem, prečo sú vaši muži takí iní. Ani sa im nečudujem, že sa napchávajú," zdôveril sa mi a prstom mi ukázal ma pečeného pstruha, ktorý bol obalený v paprikovej múčke. Odtiahla som ho ďalej.

„Môžeš sa najesť u mňa doma. Tu si to však nemôžeš len tak zobrať. Za všetko sa musí platiť a my sme žiaľ asi tí najviac chudobní návštevníci tohto trhu. Ako by sme len mohli zohnať peniažky? Hm..." začala som rozmýšľať.

„Čo tak nejaké ukradnúť?" spýtal sa ma úplne vážne. Zamračila som sa na neho a rázne som pokrútila hlavou.

„Za krádež sa ide do pekla alebo prichádza o ruku. Nemôžeme kradnúť niečo čo nám nepatrí. Zarábame si na živobytie poctivou robotou," odpovedala som mu. Pobrala som sa ďalej. Gabriel ma potichu, no trošku smutne sledoval. Mierili sme za väčším davom ľudí, ktorí sa nahlas rozprávali, smiali a pili pivo. Och, ako veľmi by som si ho dala. Gabriel len z diaľky obzeral tekutinu, ktorá penila. Pred nami sa črtalo obrovské pódium, na ktorom práve vystupoval nejaký klaun. Pobrala som sa doprava a uvidela som, že pod pódiom fandia malé deti. „Dostala som úžasný nápad!" prehlásila som z ničoho nič. „Ako veľmi by si chcel ochutnať pečené kuriatko s ryžu a prílohou?" opýtala som sa ho. Gabriel sa usmial.

„Azda by som predal aj zopár svojich vlasov," odpovedal mi. Hrali sme spoločnú hru. Vedela som, že by to Gabriel neurobil.

„Našťastie, že nebudeš musieť. Len sa trošku strápniš."

„Ako?"

„Ešte šťastie, že morské bytosti majú talent na spev. Tie peniaze si vyspievaš, Gabriel," povedala som mu svoj nápad. „Hodíš si tento dokonalý klobúk k nohám, zaspievaš niekoľko piesní a oni ti podarujú zopár drobných. Dúfam, že si natoľko talentovaný, aby sme sa za to obaja najedli."