Morské tajomstvo✔

39. Kapitola - Žiadne slzy

„Čo to bolo?" spýtal sa ma pošepky Samuel, ktorý vyšiel pred dom. Sadol si na schody. Nevošli sme späť do domu. Miesto toho som sa posadila vedľa neho a oprela som sa mu o rameno. Uchopila som ho a pevne som ho objala. Potrebovala som svojho staršieho bračeka. Po tvári mi tiekli slzy. Našťastie, že bola teplá noc. Brat stále nebol poriadne oblečený, avšak nechvel sa. Miesto toho si aj on položil ruku na mňa a pritiahol si ma ešte bližšie. Navzájom sme sa zohrievali. „Keby som vedel, že sa ťa takto dotýka, tak by som mu vrazil aj druhú," zašomral otrávene. Nevadilo mi to. Aj cez slzy som sa pousmiala.

„Ja som nebila dievčatá, ktoré si bozkával."

„Ja som chlapec," pripomenul mi zjavnú vec. Nadvihla som obočie. Len na chvíľku som sa od neho oddialila, aby som sa mohla na neho pozrieť. Videla som na ňom, že mu to vadilo.

„Nebuď, prosím ťa, sexistické prasa. Ty si tie dievčatá ani nepoznal. S Gabrielom som už čo to prežila." Prižmúril oči a nechápavo sa na mňa pozrel.

„Keby som vedel, že lásku ženy si získam tak, že ju dám po zámok, tak by som to urobil omnoho skôr."

„Práve kvôli nemu a Avrilii som to tam prežila. Správali sa ku mne – no neľudsky. Oni dvaja boli však iní. Gabriel bol správny. Nedokážem si ani len predstaviť, že by som ho už nemala vidieť. Nedokážem si predstaviť, že sa mama kvôli mne nevráti. Otca by to zničilo a bola by to len moja chyba. Mala som ísť s ním. Takto nebudem vedieť čo sa stalo. Čo ak budú potrebovať pomoc?"

„Mama je silná. Prežije to, Bianka. Vráti sa k nám. Verím v to. Keby nie tak si myslíš, že by som tu tak pokojne sedel? Ak sa nebodaj nevráti, tak poprosíme bosorákov o pomoc."

„Aj ich moc je obmedzená, ako by nám mohli pomôcť?" spýtala som sa ho. Bosorácka mágia bola veľmi nestála. Plus tu bolo riziko, že pokiaľ sa nedopatrením nejaký bosorák urazil, dokázal obyčajnému človeku zničiť život. Aj tak boli bosoráci v otcom kráľovstve vítaní a rešpektovaní. Mali medzi sebou dobré vzťahy a tolerovali sa. Bosoráci platili dane, dodržiavali zákon a otec sa o nich viac nestaral. Mohli si žiť kde chceli. Lenže vedeli by prísť aj na pomoc? Stálo by to veľmi veľa. Samuel ma uchopil za ruku, na ktorej som mala náramky, ktoré mi kúpil Gabriel.

„Keby som mohol, tak by som ju išiel okamžite hľadať. Nenechal by som toho tvojho ísť samého."

„Ja však môžem ísť. Čo keby si ma kryl pred otcom? Mohla by som ho dobehnúť a pomôcť mu," ponúkla som sa. Pevne som ho uchopila za ruku a pozrela som sa mu do očí. Samuel však uvažoval len zopár sekúnd a rázne pokrútil hlavou.

„Nie, nikam nepôjdeš. Rozhodne nie do cudzieho kráľovstva. Hovorila si, že je to nebezpečné. Si polovičná, Bianka."

„Aj on je polovičný," zašomrala som si popod nos. Samuel sa prekvapene na mňa pozrel.

„Čože?" spýtal sa zmätene.

„Je ako ty, no má chvost a žije v mori. Gabrielov otec bol človek. Čo ak to zistia? Plus k tomu je princ. Je príliš vzácny, ja nie som." Tento raz sa on dotkol mňa. Chytil ma za tvár. Pozrela som sa na neho. Videla som na ňom, že sa hnevá.

„To už nikdy nepovedz. Zomrel by som pre teba, Biana. Pre mňa si dôležitá. Si moja malá sestrička. Nikto mi nebude rozumieť viac ako ty. Boli sme stvorení spoločne. Ako by som mohol žiť bez teba? Čo si si aj myslela, keď si odo mňa odišla? Nechala si ma na súši samého. Pomyslela si aj na mňa?" pýtal sa ma. V očiach sa mu zračila bolesť. Nikdy som si neuvedomovala ako ma má brat rád. Vedela som, že je medzi nami súrodenecké puto, no práve teraz bolo tak živé, že som sa ho priam mohla dotknúť. Nie, nemyslela som na neho. Momentálne som si nevedela predstaviť, že by som ho už nikdy nemala vidieť, dotknúť sa ho, štuchnúť ho, či provokovať. Ako by som mohla žiť vo svete bez neho? Bol môj brat. Mal pravdu. Mali sme medzi sebou puto, ktoré bolo ojedinelé. Nikdy sa nedalo zničiť. Boli sme súrodenci – mali sme rovnakú krv a životnú cestu.