Morské tajomstvo✔

25. Kapitola - Stratené duše

„Už som sa s jednou dušou stretla," povedala som mu, aby som nevyzerala, že neviem o čom to hovorí. Samozrejme, že som tým myslela Hugha, ktorý neustále blúdil po zámku. Lenže aj tak Gabriel šokovane nadvihol obočie a zmätene sa na mňa pozrel. Na tvári sa mu zjavil zvláštny úškľabok, dosť som ho vyviedla z miery.

„Ty si sa stretla len s jednou jedinou dušou?" zvolal zmätene. Nechcela som si predstaviť, aké by to bolo, keby som videla omnoho viac duší a každá z nich by si žiadala moju pozornosť. Už Hugh bol dostatočne otravný. „Tu ich žije neúrekom. Každé kráľovstvo má kopec duší, o ktoré sa starajú. More je občas neľútostné a násilne si berie tých, ktorí sa preň nenarodili," začal mi vysvetľovať a ťahal ma. Myslela som na tých, ktorí nedokázali utiecť vlnám, nevedeli dýchať pod vodou a zomreli krutou smrťou. Rozhodne by som sa nechcela utopiť. Po tele mi naskočili zimomriavky, ktoré si Gabriel všimol. Jemne ma pohladkal po palci.

„Pozemské duše nachádzajú pokoj. Nezostávajú v našom svete, idú do božieho kráľovstva," zašepkala som a on sa len usmial.

„Tam hore máte viac svetov? Dokázala by si tam ísť aj ty?" spýtal sa ma. Chápala som tomu, že on ma nechápe. Ako by aj mohol? Nikdy nebol na súši, netušil, akí sú ľudia a v čo všetko veria. Naše svety boli rozdielne vo všetkých prípadoch, nie len formou. Aj myšlienkami sme sa líšili a na nepatrnú chvíľku som začala uvažovať nad tým, ako myslí Gabriel. Tiež počuje vnútorný hlas, ktorý ho vedie? Asi by bolo dosť ponižujúce sa ho na to spýtať.

Zahli sme doľava a potiahol ma cez prerastené morské chaluhy, ktoré mi zacláňali. Podarilo sa nám akurát odplašiť ryby, ktoré sa v nich skrývali a odpočívali. Pokúsila som sa jednu maličkú chytiť, lenže tá sa mi šikovne dostala pomedzi prsty a veľmi rýchlo plávala preč, aby som sa jej nemohla dotknúť. „Si morská panna, ktorá plaší ryby!" poznamenal Gabriel. Z jeho uhla pohľadu som bola len morskou pannou. Nevidel vo mne človeka? „Pozri sa hentam, Bianka!" naznačil mi prstom. Až keď ma upozornil, až vtedy som si z diaľky všimla priam mesto z duší, ktoré sa pred nami týčilo. Párkrát som zažmurkala a zostala som zasnene stáť.

Voda sa tu trblietala od zvláštnych bytostí, ktoré tu žili. Všetci boli nehmotní, lenže vyzerali spokojne a bolo na nich vidno, že sa bavia. Duše, ktoré majú domov? Tí chudáci, ktorí zostali stratení na mori a nedokázali sa dostať do toho povestného neba, skončili na tomto mieste? Šokovalo ma to. Možno som v hĺbke duše dúfala, že Gabriel len preháňa. Lenže on hovoril pravdu. Bolo ich tu naozaj veľmi veľa, nemusela som ani vstúpiť do mesta. Ako to, že u nás bola len jedna?

„Tak toto je desivé," zamumlala som si popod nos, keď som si predstavila za aký čas sa tu zhromaždili tieto úbohé bytosti, ktoré sa nikdy nebudú môcť pohnúť ďalej. Náhle som ich ľutovala. Pomáhajú im morskí ľudia, keď ich vezmú sem a nedovolila im hľadať cestu na súš?

„Celé veky ich opatrujeme," povedal Gabriel a naznačil mi, aby som sa priblížila. No ja som tam stále stála a hľadela na tú trblietajúcu sa krásu. Keď tam už vojdem, už nikdy na to nezabudnem. Neustále budem musieť myslieť na duše. Hugh musel byť strašne opustený, možno na takomto mieste by sa mu konečne páčilo. „Je ich tu naozaj veľa, bývajú tu. Sú spokojní," dodal, keďže som len tupo zazerala vpred.

Spokojní? Dokázala by som byť ja spokojná, keby som skončila na takomto mieste? Samozrejme, že ma záhadnosť smrti desila a bála som sa jej. Lenže na druhú stranu som verila v niečo lepšie – v pokoj, ktorý by mal nastať po dobre prežitom živote. Rozhodne nie v toto, v zaseknutí na nejakom mieste, opäť nútená všetko vnímať a predsa si uvedomovať, že už som mŕtva a nemám sem patriť.

Gabrielovi na tom neprišlo nič zvláštne, nestretol sa s pokojnou ľudskou smrťou? „Poď, Bianka," povedal mi nadšene. Tváril sa, ako keby sme išli do zábavného parku, alebo ochutnať veľký kus čokoládovej torty. Samuel mal taký výraz na tvári, keď rodičia organizovali kráľovské oslavy, na ktorých boli preplnené stoly jedlom. Presne tak hľadel na tie všetky dobroty a matka ho prísnym pohľadom vždy držala na vôdzke, aby hosťom všetko nezožral. Zasmiala som sa. Nahlas, nefalšovane a od srdca. Spomienky na brata ma vedeli vždy potešiť. Kiežby mi Gabriel aspoň na chvíľku mohol vidieť do hlavy. Dovolila by som mu to práve kvôli tomu, aby prežil takúto radosť.