Morské tajomstvo✔

32. Kapitola - More zasahuje

Ozvalo sa tresknutie, ktoré bolo našťastie tlmené vodou. Aj tak som sa strhla zo spánku. Chvíľku mi trvalo pokým som sa spamätala. Pretrela som si očí, otvorila som ústa a ponaťahovala som sa. Bolelo ma celé telo, bola som na pokraji svojich síl a myslela som si, že už navždy zostanem taká skrehnutá. Našťastie, že aspoň bolesť hlavy odznela. Pozrela som sa za seba. Myslela som si, že sa vrátil Gabriel, ktorý ma bude presviedčať o tom, aby som zabudla na to čo sa medzi nami stalo. Verila som tomu, že sa mi princ príde ospravedlniť za to, že mi včera nedovolil odísť domov. Hnev pominul. Prekvapovalo ma ako rýchlo som sa dokázala prestať hnevať. No mýlila som sa. Jedna zo strážkyň otvárala moje väzenie. „Poď!" kývla mi rukou a ustúpila aby som mohla vyjsť. Zostala som na mieste a ani som sa nepohla. Podozrievavo som sa na ňu zahľadela. Prestalo sa mi to páčiť.

„Kam mám ísť?" spýtala som sa jej. Ešte sa mi nestalo, aby ma prišla zobrať von strážkyňa, vždy tu bol pre mňa Gabriel. Čo ak ma zabijú? Srdce mi rýchlo bilo a predstavila som si všetky možné scenáre kam ma vezmú – žiaden nebol dobrý. Musela moja fantázia pracovať na plné obrátky? Tak strašne som sa bála!

„Naša vládkyňa ťa očakáva. Urobila si na teba čas. Môžeš sa poďakovať princovi, že sa za teba prihovoril, aby o tebe čo najskôr rozhodla. Prikázala nám aby sme ťa priviedli do siene." Prekvapilo ma to. Nie len to, že konečne uvidím tú veľkolepú vládkyňu, ktorú všetci tak ospevovali a priam posadnuto jej slúžili. Princ sa za mňa prihovoril? Neverila som vlastným ušiam. Gabriel vždy svoju matku poslúchal. Prišlo mi ako keby jej nikdy nechcel povedať niečo z vlastnej hlavy. Slúžil jej, neprihováral sa za nikoho, len poslušne čakal na trón.

Vyplávala som z väzenia a usmiala som sa. Bola som tak neskutočne šťastná. Konečne sa skončí to nekonečné čakanie. „Nechcem byť drzá, no nevieš ako sa vaša pani rozhodne?"

„Isto ťa prepustí a už dnes sa dostaneš domov. Nenechá si ťa tu. Rozhodne nie, keďže si ťa princ tak obľúbil." Presne toho som sa obávala. Myslela som si presný opak. Istá moja časť sa bála toho, že si ma tu vládkyňa nechá presne preto, že som sa tak veľmi zapáčila Gabrielovi.

„Ako vyzerám?" nemohla som si tú otázku odpustiť.

Morská panna sa na mňa pozorne zadívala. „Čudne!" z ničoho nič prehlásila. Obočie mi isto vyletelo až do vlasov. Neriešila som. Len som pokrčila ramenami. Mohla mi povedať, že vyzerám odpudivo, špatne, hrôzostrašne. Popravde slovíčko čudne nebolo až také zlé.

XXX

Avrilia po prvýkrát na vlastnej koži pocítila čo je to skutočné peklo. Bolo to strašné, desivé. Spočiatku si myslela, že sa z toho zlého sna zobudí a ocitne sa na svojom kameni, pripravená odísť do služby a strážiť väzenkyňu. Už aj zabudla na to ako Bianka vyzerala. Jej rozum odumieral. Každá jedna myšlienka sa sústredila na to aby sa nejakým zázračným spôsobom dostala k vode. Mučili ju, ubližovali jej. Boli tak strašne neľútostní. Spočiatku sa tvárila nad vecou. Nedala na sebe nič poznať a tých, ktorí za ňou chodili, odháňala ráznou odpoveďou aby do rána zdochli. Tá fáza nemala dlhé trvanie. Avrilia z ľahostajnosti prešla do mrzutosti. Preklínala kráľovnú, avšak popravde jeho preklínala dvakrát toľko. On ju oklamal. Verila mu. Verila Bianke, že bude na súši v bezpečí. Nehnevala sa na tých, ktorí ju uniesli – štvala ju vlastná naivnosť a hlúposť. Ďalšia fáza bola strašná – vyjednávala. Sľubovala moru, že ak si po ňu príde tak mu bude verne slúžiť do smrti. Zaprisahávala sa, že ak ju zázračná sila zachráni, tak sa už nikdy z neho nevynorí – nebude túžiť po živote, ktorý na ňu číhal zo súše. Tá fáza však nepriniesla žiadne výsledky, len bola z nej smutná. V tej chvíli jej už dávno popraskali pery, vlasy zosušené zostali na bielom piesku a ona namáhavo dýchala.