Morské tajomstvo✔

11. Kapitola - Ako uraziť princa

„Tam hore je môj brat, princ Samuel, ktorý sa o mňa veľmi bojí. Ak by si bola taká láskavá a vyplávala by si na mieste, kde som zmizla a povedala mu, že ma sem zatvorili, no že som v poriadku, on by ti dal ochutnať špeciality zo súše. Mohla by si sa poriadne najesť Avrilia a spoznať aspoň trošku svet aj tam hore. Moja matka veľmi milovala more, dlho sa snažila nájsť späť cestu do svojho vodného kráľovstva, no ale aj tak usúdila, že život na súši je lepší. Mohla by som ti zabezpečiť život v kráľovstve môjho otca, bolo by o teba postarané," uchopia som ju znova za ruku. Avrilia sa mi však vytrhla a zamračila sa na mňa. Zdvihla svoj bledý prst a začala ma hrešiť.

„To sú veľmi špatné slová! Nechcem byť zradkyňou, nikdy by som neopustila moju pani, neutiekla by som. Narodila som sa preto, aby som jej slúžila." Prevrátila som nad ňou očami. Bola aj moja mama takáto rovnako zaslepená ako sa javila Avrilia?

„Tak nemusíš utiecť, ale jedlo ochutnať môžeš. Nemusíš ani vyplávať z mora, on za tebou príde. Len mu neubližuj, má veľmi dobre srdce a len sa o mňa bojí. Prosím, Avrilia." Pozrela sa na mňa. Znova som videla, že jej v očiach prebehli malé iskry.

„Rozmyslím si to," pripustila. Moje srdce začalo šialene biť, pretože to neodmietla. Viem, že ani nesúhlasila, no bola som na dobrej ceste. Možno by som ju nakoniec mohla presvedčiť, aby mi pomohla. Usmiala som sa.

„Ďakujem ti, priateľka," pošepkala som a na jej tvári sa znova zjavil šok. Nečakala, že ju tak nazvem? Sama som bola prekvapená. Nikdy som nemala kamarátky, v mojom živote boli zväčša len muži. Ďalšiu rybičku som si strčila do úst a pohryzla som ju. Tentokrát chutila už o niečo lepšie ako tá prvá.

Náš malý rozhovor bol prerušený, keď do vnútra vplával morský muž zo včerajšieho večera. Avrilia si ho nevšimla, pretože bola otočená chrbtom, no ja som si nahlas povzdychla. „Vrátil si sa?" opýtala som sa ho a žmurkla som na neho. Nezabudla som na jeho včerajší pokus sa mi dvoriť, príliš mu to však nevyšlo. Musela som ho však očividne zaujať.

„Tento raz som sa však už vrátil aj s informáciami, ľudská špiónka," prehovoril skôr ako sa moja nová spoločníčka stihla otočiť. Avrilia sa zľakla a strhla sa. Rýchlo sa zvrtla a uvidela Gabriela, ktorý sa na mňa stále pozeral.

„Princ, odpusťte mi to, nevšimla som si vás," pozdravila sa mu Avrilia a sklonila hlavu. Netuším ako som sa tvárila vo chvíli, kedy ho nazvala princom, avšak musela som vyzerať naozaj zdesene. Párkrát som zažmurkala, zdvihla som obočie a začala som sa nahlas smiať. Prečo som s ním včera neflirtovala? Miesto toho som ho vyhodila preč a povedala som mu, že ma nezaujíma. Mohla som byť taká sprostá? Môj otec by však skôr povedal, že som prchká.

„Takže ty si princ, ktorý pláva s delfínom?" spýtala som sa zjavnú otázku totálne pobavená. Gabriel priplával bližšie a Avrilia sa vzdialila.

„Mohla si mi už včera povedať, že si človek," odpovedal mi a zamračil sa na mňa. Znova si ma skúmavým pohľadom začal prezerať. Zahalila som sa vlastnými vlasmi a tiež mi zmizol úsmev z tváre.

„Koľkokrát vám to už má zopakovať? Nie som človek! Teda som, ale som aj morská panna!" môj hlas bol o oktávu vyšší ako som plánovala a on sa na mňa zamračil.

„Si dievča zo súše, ktoré sa prikradlo do nášho tajného kráľovstva."

„No, povedzme si úprimne, drahý princ, že toto kráľovstvo nie je príliš tajné, keďže som doň dokázala nájsť cestu. Máte to mať s tým spevom lepšie vymyslené. Povedz im nech ma pustia. Sľubujem vám, že už vás nikdy nebudem otravovať a dokonca si už ani nedovolím vstúpiť do mora." Zaberie to? Pomyslela som si na Sama. Ako by sa on ako princ zachoval v tejto situácií? Niečo mi šepkalo, že by ma nepustil. Gabriel sa na mňa usmial.

„Drahá ľudská princezná, žiaľ ja ťa pustiť nemôžem, to môže jedine moja kráľovná." Teatrálne som nad ním prevrátila očami.

„Si predsa princ, máš nejaké práva! Môj brat ich má kopec a rád ich aj využíva!" odsekla som mu nahnevaná a chytila som sa pevne mreží. Prečo som bola taká slabá a hlúpa? Gabriel sa na mňa zamračil.

„Kopec? Čo je kopec?" spýtal sa ma zmätený. Nadvihla som obočie a s otvorenými ústami som na neho hľadela. Žartoval so mnou? To si nevšimol aká som veľmi zúfalá? Potom mi došlo, že on žiaden kopec ešte nevidel.

„Kopec je proste kopec!" Začala som gestikulovať rukami a na chvíľku som privrela oči. Gabriel na mňa stále hľadel, ako keby som bola exotické zvieratko. Dal by si ma namaľovať, keby tu mali nejaké obrazy?

„Nemusíš sa hneď hnevať, ľudská princezná. Mám pocit, že sme spolu začali z tohto zlého prúdu," povedal mi. Zo zlého prúdu? Tak to som počula prvýkrát. Bola aj moja mama taká iná od môjho otca? Nezdalo sa, že sú príliš rozdielni, no moja matka už istú dobu na súši žila. Gabriel bol však divný, absolútne nepôsobil ako človek. „Ja som princ Gabriel. Ako sa voláš ty?" položil mi ďalšiu otázku.

„Som princezná Bianka Ines Amelia, jediná dcéra kráľa Adriána, sestra korunného princa Samuela a dcéra morskej panny Madison, ktorá bola prepustená zo svojho morského kráľovstva. Žiadam ťa ako princezná, aby si sa prihovoril za mňa u svojej matky a vyjednal u nej moju slobodu." V jeho očiach prebehli malé iskričky.

„Nemôžem ovplyvňovať svoju kráľovnú, ona vie najlepšie ako sa má rozhodnúť, nie som radcom, len budúcim nasledovníkom a dovtedy nemôžem spochybňovať jej rozhodnutia." Čakala som hocičo, ale toto nie. Tak to musel len držať hubu a k ničomu sa nevyjadrovať? Môj otec pripravoval Sama na úlohu kráľa od malička. Nechal ho viesť rokovania, pokiaľ sa bratovi zachcelo. Tiež sa mohol slobodne rozhodovať a radiť mu, istotne ho neodstrkoval.

„Tak načo si tu? Prečo si sem išiel, či sa mi posmievať? Nebola som na teba zvedavá včera a nie som ani dnes," odrazila som sa od mreží a zaplávala som k rohu. Nechcela som revať pred ním. Netúžila som po tom, aby ma videl, že ma pomaly lámal. Prečo som sem išla?

„To, že ti nemôžem pomôcť neznamená, že mám zle srdce. Počul som o vás, ľudských bytostiach, že ste sebeckí, myslíte len na svoj blahobyt, ste zákerní a klamári! Očividne to bude pravda. Za to, že ti nepomôžem ma hneď chceš vyhodiť?" v jeho hlase som počula hmatateľné sklamanie. O čo mu dopekla išlo? Mala som ho plné zuby! Načo mi bol princ, ktorý nemal žiadnu moc? Dokonca už aj Casimír, ktorý mal veľa bratov, mal aspoň nejaké slovo u svojho otca.

„Tiež som nechcela byť človekom, túžila som byť viac morskou pannou, pretože ľudia tam hore ma odmietali a boli na mňa zlí. Tu však kvôli vám som pochopila, že radšej budem žiť medzi sebeckými, klamlivými a zákernými bytosťami, ako medzi vami. Paranoidnými hlupákmi, ktorí o svete nič nevedia. Miesto toho, aby ste ma privítali, ste ma sem zatvorili. Čo som vám spravila?" Bola to len rečnícka otázka, on to však netušil. Videla som, že sa snaží mi odpovedať. Sama som však veľmi dobre vedela, že mi odpovedať nedokáže, pretože som nič nespravila. Vstúpila som na ich územie, za to som si však nezaslúžila skončiť vo väzení. „No vidíš aký ste a vy chcete ohovárať ľudské bytosti? Ste pokryteckí bastardi. Dobre, radšej vám dám dôvod na to, aby ste ma tu držali. Ty ako princ si zbytočný, matka ti neverí a preto nepočúva tvoje rady. Nemôžeš sa nazývať princom, keď nemáš žiadnu autoritu a slovo, načo ti je titul, ktorý nič neznamená?" Práve som urazila ich princa, ktorý začal veľmi rýchlo mrkať. Ešte raz, prečo som bola tak strašne prchká? 

Ďakujem vám za prečítanie :)