Morské tajomstvo✔

30. Kapitola - Súš 1

Ako keby som bola rozdvojená osobnosť. Včerajšiu noc, ktorú som strávila s Gabrielom, som sa len márne snažila dospať v cele, do ktorej som sa aj tak musela vrátiť. Trhalo to aj jemu tak srdce, ako mne, keď ma tu musel opäť zatvoriť a odísť? Keď sa musel tváriť, že to čo sme zažili minulú noc nebolo skutočné? Cítila som zvláštnu lásku, srdce mi poskočilo a stačilo mi, že som si len na neho pomyslela a zjavil sa mi hlúpy úsmev na tvári. Istá moja časť sa chcela nad ním rozplývať. Tešila sa, že ma navštívi a spoločne preskúmame zase niečo nové. Tešila som sa na jeho spoločnosť a bola som zvedavá na to čo mi povie.

Avšak to nebola jediná časť, ktorá vo mne kričala.

Na druhej strane som si pripomínala, že nič medzi nami nebolo skutočné – bola to len hlúpa hra, ktorú som musela hrať, pokým tu budem zatvorená. Potom odídem a už nikdy sa do mora nevrátim. Ešte som mu to nepovedala, ako by reagoval? Azda by aj on zabudol na mňa rýchlejšie ako ja na neho.

Avrilia sa opäť nevrátila. Strážila ma žena, ktorú som videla po prvýkrát. Preto som sa na ňu nedovážila opýtať. Čo ak som zbytočne myslela len na to, že sa jej stalo niečo zlé? Možno sa predsa rozhodla, že zostane na súši. Avrilia sa mohla zamilovať do nejakého muža a zostať s ním, ako to spravila mama. Bola som hlúpa. Naozaj som túžila, aby sa tu ukázala a ubezpečila ma, že je v poriadku. Ak by sa jej niečo stalo... Mala by som ju práve ja na svedomí.

Snažila som sa spať. Snívalo sa mi o bratovi, s ktorým sme sa naháňali po záhrade. Zakopla som o kameň a nepekne som spadla. Rozbila som si koleno a plakala som. Túžila som po tom, aby ma Samuel utešil, no keď ho moje oči hľadali, tak zbadali len Gabriela, ktorý sa nahlas smial.

Strhla som sa a vystrašila som strážkyňu, ktorá na mňa vycerila zuby. Už som sa neopovážila zaspať. Musela som o ňom ešte aj snívať? Rútila som sa niekam, z kade už nebude ľahká cesta. Potiahla som sa za vlasy a nahlas som si povzdychla. Keby som sa mohla dostať von, rada by som si zaplávala s rybami, alebo išla opäť počúvať niekoho ako spieva. Takto môj život pod morom nemal vyzerať. Už ma nudila cela, v ktorej som bola zatvorená. Prečo to tým morským potvorám všetko tak strašne dlho trvá? Ako dlho im zaberie, pokým ma konečne pustia? Musím z tadeto odísť.

Tento raz prišiel za mnou Gabriel o čosi skôr. Vytiahol ma z väzenia, no ešte predtým mi na ruku nasadil náramok, pomocou ktorého ma mohol kontrolovať. Pozerala som sa naň a bola som úprimne sklamaná. Až príliš som si ho idealizovala. Celý deň som na neho myslela ako na princa, ktorý ma zachraňuje pred nudou. Zabúdala som na to, že aj on patril k tým, ktorí ma tu nasilu držali. Musela som pokrútiť hlavou. Tiež som si zahryzla do jazyka, avšak aspoň niečo som musela povedať. „Opäť mi nedôveruješ?" spýtala som sa ho znechutená a zamračila som sa na neho. Čo som včera spravila zle, že som si zaslúžila obojok, ktorým ma ovládal? Predsa všetko bolo dokonalé! On sa však na mňa len spokojne usmial. Vôbec so mnou nezdieľal obavy.

„Ver mi, ja verím tomu, že to čo som pre nás pripravil, sa ti bude mimoriadne páčiť. No tak poď, Bianka." Nedôverčivo som hľadela na dvere, ktoré mi otvoril. Skúmala som jeho príliš chudú tvár. On vôbec neuvažoval nad týmto všetkým, čo sme spoločne stvárali?

Zostala som v cele. Odvrátila som od neho zrak. „Nemyslím si, že je to dobrý nápad," zdôverila som sa mu. Mávla som rukou medzi nami dvoma, no odmietala som sa na neho pozrieť. Len som sa trpko usmiala. „Gabriel, nemali by sme sa vídavať," dodala som, keďže on zostal ticho a stále čakal, že sa pohnem. Možno si myslel, že som len hlúpo trucovala ako predtým, keď som sa na neho hnevala. Kiežby som ho dokázala nenávidieť.

„O čom to hovoríš? Nudíš sa nebodaj so mnou?" spýtal sa ma dotknuto. Nudiť sa s ním? Predsa on jediný ma z časti presviedčal o tom, že v mori nie je všetko nahovno.

„O to nejde, nenudím sa s tebou. Až príliš sa zabávame a niečo takéto neskončí dobre. Keď odídem, tak si len ublížime."

„Neuvažuj nad hlúposťami, keď som si pre teba pripravil úžasný večer. Nekaz mi radosť, Bianka!" prikazoval mi.

„Nekazím ti radosť, len sa chránim!" prehlásila som dotknuto. Pozrela som sa na neho, v jeho očiach som videla iskričky, ktoré poskakovali. Neprestal sa usmievať. Ani moja nálada mu nepokazila radosťou, s ktorou za mnou prišiel.

Možno keby bol mužom... teda myslela som tým ľudským... azda by mi ho otec schválil. Takto som si ho však neschvaľovala sama.

„Chcem ísť s tebou na súš. Máš možnosť sa aspoň na chvíľku nadýchať čerstvého vzduchu. Čiže buď prestaneš trucovať a pôjdeš mi ukázať, ako vyzerá tvoj svet tam hore, alebo zostaneš leňošiť vo svojej cele. Radšej by som však bol, keby si ty bola prvá, s ktorou sa vynorím."

Čože? Naozaj som počula správne?

„Ty chceš ísť tam hore? Už dnes?" spýtala som sa nezmyslenú otázku. Môj hlas zapišťal. Hneď som bola pri ňom a prešla som cez otvorené dvere. Spokojne sa pohol a prikývol.

„No len na chvíľku. Povedal som si, že vyskúšať sa má všetko. Aj keď mama by ma asi zabila, keby sa to dozvedela. Bude to musieť byť naše tajomstvo." Ponúkol mi ruku a ja som priam po nej chmatla, aby si to nerozmyslel. Dotýkala som sa ho a po tele mi prebehli zimomriavky.

Zrak mi spočinul na náramku, ktorým si ma k sebe pripútal. „Nechceš aby som ti na súši zdrhla?" neodpustila som si otázku. Pozrel sa mi z blízka do očí.

„Som za teba zodpovedný. Mal by som problémy, keby..." ani nedohovoril a začala som prikyvovať. Nie, kašlem aj na náramok. Nebudem sa hnevať. Bolo dôležité, aby som sa dostala domov. Možno sa ho počas nášho nočného výletu dokážem zbaviť. Musela som vymyslieť plán. Hlavné bolo, aby sa Gabriel nedozvedel, že mam nekalá úmysly.

Žiarivo som sa na Gabriela usmiala. Myslela som na to, že musím skontaktovať brata alebo niekoho kto mi pomôže. Pokiaľ budem na súši, tak vyhrám. Dostanem sa domov.

Nezáležalo na tom, čo som videla v Gabrielovi. Akonáhle budem stáť na nohách, spravím všetko pre to, aby som sa už nemusela vrátiť do mora. 

Ďakujem vám za prečítanie :)