Morské tajomstvo✔

34. Kapitola - Druhá šanca 2

Držala som ho nad hladinou a snažila som sa ho nepustiť, aj keď sa začal prudko metať. Bolo by veľmi špatné, keby som mu dovolila sa opäť potopiť. Pokiaľ Gabriel chcel so mnou kráčať po súši, tak si musel na tú spaľujúcu bolesť zvyknúť. Doslovne lapal po dychu. Bol ako ryba na suchu, ktorá sa snažila nadýchnuť. Gabriel ma uškrabol. Pocítila som bolesť na ľavej ruke, no odmietla som ho pustiť. Popravde netušila som prečo to robím. Nezaslúžil si to. Nik z nich si nezaslúžil, aby som s nimi strácala drahocenný čas, ktorý som mohla tráviť už s rodinou. Mala som sa čo najrýchlejšie vrátiť domov. Veľmi by ma nenávidel, keby som ho pustila a prinútila ho, aby sa vrátil domov?

„Gabriel, opakuj po mne. Musíš pomaly dýchať, nie tak prudko, pretože ti zostane zle a odpadneš. Bolesť prejde, ak ju prijmeš. Proste ju pomaličky predýchaj. Tvoje pľúca sú stvorené na to, aby dýchali. Dovoľ im to samým! Je to reflex, ktorý ma každý tvor," chlácholila som ho. Snažila som sa aby ma počul. Donútila som ho, aby sa na mňa pozrel. Priblížila som sa k nemu ešte bližšie. Našťastie, že jeho telo vo vode bolo tak ľahké, že som ho vládala držať. Inak by sa už dávno ponoril. „Ver mi," zašepkala som. Prestal dýchať. „Dýchaj so mnou," vyzvala som ho. Prikývol. Naraz sme sa zhlboka nadýchli. Privrela som oči a užívala som si kyslík, ktorý zaháňal bolesť, ktorú som cítila. Niekoľkokrát sme to spoločne zopakovali. Jeho stisk začínal povoľovať. Tušila som, že na rukách budem mať dosť veľké modriny, lenže v tej chvíli na tom nezáležalo. „Dýchaj, princ. Ži, princ," šepkala som a dýchala som. On sa sústredil len na jedno. Netušila som, že to bolo fyzicky možné, no predsa som sa dostala ešte kúsok k nemu bližšie. Tentokrát som ja pobozkala jeho. Pod mojím dotykom sa upokojil ešte rýchlejšie.

„Ako to robíš?" spýtal sa ma chrapľavým hlasom. Moja bolesť ustála a musela aj tá jeho.

„Patrí to k môjmu životu. Prijala som to už ako dieťa. Som dieťa súše a aj mora. Mám možnosť žiť kde sa mi zachce a platím za to maličkú daň bolesti. Stojí to za to, princ," vysvetľovala som mu a dokonca som sa na neho usmiala. On len nadvihol obočie a prudko sa nadýchol. „Bude to lepšie, ver mi!" Potiahla som ho za ruku a začala som s ním plávať k brehu. Vynorili sme sa ďalej ako zvyčajne. Nepoznala som pobrežie ku ktorému sme plávali. Museli sme byť o čosi nižšie.

„Bude to bolieť, keď sa môj chvost zmení?" obával sa. Rázne som pokrútila hlavou.

„Nie, len pľúca bolia. Bude to fajn. Už mi vysvetlíš prečo si chcel ísť so mnou? Hovorím ti, že je to nebezpečné. Mohol by si zomrieť, Gabriel. Ja by som ťa mala na svedomí a nikdy by som si to neodpustila."

On rázne pokrútil hlavou. Pevnejšie uchopil moju ruku. „Nebudeš ma mať na svedomí. Som ako ty, Bianka!"

„No to teda nie si. Koľkokrát ti musím pripomínať, že ja nie som obyčajná morská panna? Som krížená! Nemôžeš sa so mnou porovnávať a myslieť si, že pokiaľ ja môžem chodiť po súši tak aj ty. Tak to nefunguje."

„Ty ma nepočúvaš, moja drahá. Keď hovorím, že som ako ty, tak to myslím doslovne. Povedala mi to matka. Strašne som sa s ňou pohádal. Tiež nie som čistokrvný, Bianka. Som kríženec, môj otec bol človek." Ešte chcel niečo povedať, no ja som sa prudko otočila, pustila som jeho ruku a s vypleštenými očami som na neho hľadela. Začala som si prezerať jeho tvár. Vyzeral totálne ako morský princ. Mal pramálo spoločne s ľudskými mužmi. No možno keby sa poriadne najedol, neplával by toľko, tak by naozaj mohol vyzerať ako človek. Nešlo mi to však dokopy. Bol princom Jeho matka bola vládkyňa, ktorá nikdy neopúšťala svoje kráľovstvo. Mala som povedať niečo chytré. Gabriel vyzeral naozaj zničene.

Práve vo chvíli, kedy som otvorila ústa, aby som mu povedala, že to predsa nie je vôbec zlé, tak do nás udrela vlna. Odvialo nás bližšie k brehu. Nahlas som sa začala smiať. „Do šupiny, moje oči!" zanadával princ, ktorý celý život žil vo vode. Zbláznil sa? Ako ho mohli štípať. Bol tak vtipný.