Princezná Bianka by si konečne chcela nájsť princa, ktorého by milovala z celého srdca. Má to však jeden háčik! Bianka zdedila po svojej matke morskú podstatu a preto sa z nej stala morská panna. Žiaden ľudský princ, si ju za manželku nechce zobrať...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Bianka!" strhla som sa, keď sa za mojím chrbtom ozval hlas. Nedopatrením som dokonca vyliala vodu na papier, ktorý som maľovala. Bože, celá moja práca bola zničená! Hlúpy duch.
„To myslíš akože vážne? Čo keby si ma na svoju prítomnosť najskôr upozornil? Vieš, že máš zakázané sa mi zjavovať takto za chrbtom!" vyštekla som nahnevaná po svojom strýkovi Hughovi, ktorý sa spokojne pozeral na moje nerváčenie, ktoré spôsobil. Vedela som, že to robí naschvál, aby sa po dlhých dňoch, kedy ho nikto nevidel, zabavil.
Hugh, bol zvláštnym obyvateľom nášho zámku. Ešte som sa nerozhodla, či som ho mala rada alebo z duše nenávidela. Miestami mi ho bolo ľúto a pripomínala som si, že bol len obyčajným princom, ktorý prišiel o všetko. Na druhú stranu som ho nenávidela kvôli tomu, že on neznášal môjho otca a motal sa okolo mojej mami. Stále! Hugh bol totižto mŕtvy a zaseknutý na tomto zámku v podobe ducha. Moja mama a práve teraz aj ja, sme ho aké jediné videli a mohli sme sa ho dotknúť. Keďže ona mu nikdy neodpustila jeho zradu, zostala som mu už len ja. Preto v poslednom čase chodieval len za mnou.
Moja mama Madison, ktorá princovi Hughovi voľakedy verila a mala ho úprimne rada, mu pomohla, aby sa mohol vrátiť do svojho tela. Stálo ju to veľmi veľa. Princ Hugh, miesto toho, aby jej poďakoval, jej vyčítal, že mu zlomila srdce, dal ju a jej najlepšiu kamarátku upírku Ameliu zatvoriť do väzenia, a odišiel zabiť môjho otca. Mama sa stala svedkom toho ako jej pred očami zhorela zaživa Amelia. Viem, že dodnes sa z toho nespamätala. Preto jedno z mojich mien znelo aj Amelia. Avšak našťastie sa ocovi podarilo ho poraziť a spoločne s mamou ho vrátili do podoby blúdiaceho ducha. Odvtedy ho však už nebrali na vedomie.
Keď si však mama všimla, že sa s ním rozprávam, porozprávala mi svoj príbeh a vystríhala ma pred ním. Vedela som, že si na neho mám dávať pozor. Občasne som si však nemohla pomôcť a trávila som s mŕtvym princom čas. Ako som mohla proste odmietnuť ducha, ktorý mal na celom svete už len mňa?
„Princezná, prepáč mi to. Nechcel som, aby si si kvôli mne zničila svoje dielo," začal sa ospravedlňovať a postavil sa tak, aby som ho mohla vidieť. Nikdy som sa ho nespýtala aký je skutočne starý. Patrilo sa ducha opýtať sa ho na jeho skutočný vek, aj keď už nestarol? Typovala by som však, že v tejto podobe mal okolo štyridsaťpäť rokov.
„Čo odo mňa chceš? Vieš, že za chvíľku sem príde Sarah, ktorá s radosťou mame nažaluje, že my dvaja sa spolu rozprávame. Počul si už, že mama mi už spomínala, že ťa dá vyhnať preč? Nemal by si to riskovať," odpovedala som mu a začala som servítkou utierať rozliatu vodu. Mohla som zakričať na slúžku, avšak bola som zvedavá, čo mi chce Hugh povedať. Zväčša sa objavil vtedy, keď mal pre mňa šťavnaté novinky.
„Tvoja mama má príliš dobré srdce na to, aby ma dala vyhostiť z tohto zámku. Nezabúdaj tiež na to, že aj po našej trpkej minulosti, ma má stále miestami rada, aj keď to pred vami neprizná." Byť duchom muselo byť naozaj veľmi nudné. Ani som sa nečudovala Hughovi, že si namýšľa, že mama má ešte niečo z neho rada. Ja osobne som dosť o tom pochybovala. Ona mala rada akurát tak svoje deti, manžela a pár slúžiek. Dávala to aj patrične najavo, no čo sa týka Hugha, skôr by som použila opak slova mať rád.
„Áno a preto, drahý princ, ťa z tej lásky ignoruje. Kiež by moji rodičia ma mali niekedy tak veľmi radi, že by ma ignorovali," zamumlala som túžobne a zvalila som sa znova do svojej stoličky. Hugh prižmúril oči a nahnevane sa na mňa pozrel. Vedela som, že som bola netaktná, ale bol to predsa princ, ktorý sa pred rokmi snažil zničiť šťastie mojim rodičom. Trošku úprimnosti si predsa zaslúži, či nie?
„Láska má rôzne podoby, Bianka. Tvoja mama ma ignoruje preto, lebo ju stále bolí sa na mňa pozerať. Nečudujem sa jej, po tých rokoch si uvedomujem, že som to naozaj pokazil a môžem len dúfať, že mi Madison raz odpustí," odpovedal mi. Bože, najhoršie na tom všetkom bolo to, že práve ja som mala ako jediná moc mu povedať, že sa mýli. Žiaľ môj starší braček, korunný princ Samuel, nepodedil absolútne nič od mami. Nemal ani chvost a dokonca nevidel ani duchov.
„Niečo by som ti aj na to povedala, ale absolútne nemám chuť sa s tebou práve teraz hádať a viem, že ty s radosťou budeš obhajovať svoju vlastnú pravdu," odsekla som mu s úsmevom na tvári a zahryzla som do koláča, ktorý som mala položený na stole. Aspoň, že ma pri tom nevidela Emily, ktorá by mi s radosťou pripomenula, že koláče sa na raňajky nemajú jesť. Pažravosť som zdedila žiaľ po mame.
„To ani nemusíš, viem v tvojej tvári čítať. Nezabúdaj na to, že ťa poznám od narodenia. Presne tak isto ako aj tvojho otca. Všetci tvrdia, že si celá mama. Je to však len polovičná pravda, naozaj vyzeráš ako Madison, ale skôr znieš ako tvoj drahocenný otecko." Žiarlivosť v jeho hlase bola priam hmatateľná. Po tých všetkých rokoch sa proste už s tým zmieriť mohol, že moja mama má rodinu a na neho si ani nespomenie.
„Super, čiže sa môžeme vyhnúť vyčerpávajúcemu rannému rozhovoru. Miestami zabúdaš princ, že ja na rozdiel od teba, som stále živá a preto ma unavuješ."
„Vyčerpá ťa aj to, že sa celý zámok chystá na príchod princa Casimíra a jeho troch bratov?" opýtal sa ma a ja som zarazene zostala na neho hľadieť. Došľaka! Hugh vždy vedel, kde ma zaútočiť. Veľmi dobre si uvedomoval, že budem chcieť počuť všetky podrobnosti, ktoré započul.
„Počúvam, čo si všetko započul, kedy majú prísť?" snažila som sa nezaujato odpovedať. Nevyšlo mi to, pretože Hugha to mimoriadne pobavilo a nahlas sa zasmial.
„Obaja sme kráľovské deti, ktoré sa nikdy neposadia na trón. Ale obaja tiež vieme, že všetko má svoju cenu. Čiže niečo za niečo, princezná, a ty veľmi dobe vieš o čom hovorím," uškrnul sa a vystrel svoju pravú ruku. Prevrátila som očami.
„Naozaj? Už by si si konečne mohol vymyslieť niečo originálne! Predsa mám sedemnásť rokov," zavrčala som na neho, no ale aj tak som ho uchopila za ruku.
Hugh sa mohol kedykoľvek dotknúť mojej mami, pretože bola čistokrvná morská panna. V poslednom čase to však neskúšal. Čo sa týka však mňa, len ja som mu mohla dovoliť sa ma dotknúť tak, aby sme sa mohli navzájom cítiť. Malo to svoje výhody, bolo to však tiež dosť otravné. Od nepamäti Hugh ku mne chodil žobroniť po dotyku. A tým som mu aj platila za všetky informácie, ktoré mi prinášal. Lenže stálo to za to, pár dotykov za informácie od neviditeľného ducha, ktorý nemal inakšiu zábavku len celý deň počúvať ostatných.
„Aspoň si so mnou zatancuj," povedal mi a ja som ho uchopila za rameno a za ruku. On si svoju ruku položil na môj bok a pevne ma chytil. Začali sme spolu tancovať a ja som ho sledovala pri tom ako si to príliš užíva. Držal ma pevne, bál sa ma pustiť. Hughovi som aspoň ja niekedy pripomínala, že bol skutočným človekom.
Nerobila som to však kvôli nemu, nezáležalo mi na ňom. „Hovor. Kedy príde princ Casimír?" spýtala som sa ho a keď ma vykrúcal, porozprával mi čo všetko zistil.
