Morské tajomstvo✔

15. Kapitola - Čakanie

Priznávala som samej sebe, že som nervózne čakala celý deň na príchod Gabriela, ktorý mi sľúbil, že ma dnes zoberie von z tohto nudného väzenia, ktoré ma už mučilo. Malý nepríjemný hlások v mojej hlave mi šepkal, že by som sa nemala na neho tak veľmi spoliehať. Bol predsa princ a tí boli príliš nestáli a miestami aj podlí. Čo ak už na mňa zabudol? Vykašle sa na mňa a ani mu na tom nebude musieť záležať, pretože ja som v ich očiach len hlúpa otravná škvrna, ktorú strčili na miesto kde nikomu nebudem zavadzať. Kedy ma, dopekla, pustia už konečne domov? Ako dlho bude vládkyni trvať, vyriecť nado mnou ortieľ?

Celý deň sa však Gabriel neukázal. Mrzutá som zotrvala v jednej polohe a dokonca sa mi podarilo už aj naučiť ignorovať bolesti tela. Mohla som tu skamenieť? Alebo zomrieť od hladu? Našťastie som bola vykúpená, keď dve strážkyne odišli a do vnútra vplávala Avrilia, ktorá sa žiarivými očami na mňa pozrela a usmiala sa. „Ahoj," pozdravila sa mi a zakývala. Totálne som zabudla kvôli Gabrielovi aj na to, že som predsa túto mladú morskú pannu poslala za mojím bratom, aby mu povedala čo sa so mnou stalo.

„Avrilia!" zhúkla som po nej a ona sa naplašila. „Bola si za ním? Bola si za mojím bratom a povedala si mu, že som tu zatvorená?" pokladala som jej rýchlo otázky. Avrilia však začala metať rukami a naznačila mi, aby som bola tichšie.

„Zbláznila si sa? Vieš aké by som mala problémy, keby sa niekto dozvedel, že som sa s ním stretla? Nemáme bez povolenia dovolené vychádzať na súš. Teda logicky ja som nevyšla z mora, tvoj brat bol natoľko láskavý, že priplával ku mne," začala mlieť nezmysli, ktoré ma nezaujímali. Držala som sa len toho, že bola naozaj s ním.

„Snažila som sa mu vysvetliť, že si tu držaná, avšak že si v poriadku a zdravá. Skôr mlel on o tom ako ťa ma rád a že mu chýbaš. Však vieš si predstaviť tie typické ľudské reči, ktoré vyslovujete, že?" pýtala sa ma a z malého mešca vytiahla zase rybičky. Podala mi dve. Presne som si vedela predstaviť, aké veci si Avrilia pri rozhovor s mojím bratom nezapamätala. „Nepovedala si mi však, že tvoj brat je taký... hm, ako by som ho mohla pomenovať tým správnym slovom? Očarujúci? Kúzelný? Tvrdila si mi, že je obyčajným, že nepodedil po matke morskú podstatu. No z tvojho brata priam srší, že jeho pôvod je morský." Naozaj som práve sledovala Avriliu ako sa rozplývala aj ona nad Samom? Prečo musí byť každý ním posadnutý? Už to bolo trošku otrepané. Bože! Žiarlim na brata, ktorý ma chce získať späť.

„Nechcel ísť sem po mňa?" spýtala som sa šeptom.

„Chcel, dokonca ma aj napadol, pretože si očividne myslel, že to ja som ťa dala uväzniť. Vysvetlila som mu však, že ak ešte raz bude na mňa zlý, už sa viac nevrátim s tvojím odkazom," odvetila mi. Tak toto ma mimoriadne potešilo. Avrilia mi toho prezradila veľa.

„Ty budeš taká ochotná, že ešte za ním pôjdeš a odovzdáš mu ďalšiu správu?" V tej chvíli mi museli viac žiariť oči ako jej. Úprimne ma potešila a moje srdce sa šialene rozbúchalo. Malá morská panna, priplávala ku mne ešte bližšie.

„Som ochotná sa znova vystaviť mučeniu zo súše a navštíviť tvojho brata," hrala sa na netýkavku, avšak pravda bola taká, že by očividne išla za ním aj vtedy, keby som mu nič neodkázala. Videla som jej to v očiach, tú zvláštnu zvedavosť, ktorú cítila.

„Je to príjemný pocit, že?" začala som si ju doberať. Morské panny, boli predsa hrdé na to, že nepoznali lásku. Len sa rozmnožovali, pracovali a umierali. Bolo to však falošné! Mali na tvári nasadené masky a práve môjmu bratovi sa podarilo tú jej strhnúť.

„Čo je príjemný pocit?" spýtala sa ma zmätená. Podala mi surovú rybku. Tentokrát som bola taká hladná, že mi už ani nezáležalo na tom, že jem niečo neuvarené a hnusné. Strčila som si rybu do úst a pre chuť som ju dokonca aj požula. Hneď som to však oľutovala, pretože to bol humus!

„Predsa to nutkanie, ktoré cítiš a zvedavosť, čo robí môj brat. Veľmi dobre to tiež poznám, Avrilia," odpovedala som jej, avšak odmietala som jej prezradiť, že práve toto nutkanie môže prerásť do niečoho väčšieho a krajšieho. Vlastne iba pre ľudí krajšieho. Pre nich to bolo zakázané a ako mi vysvetlil Gabriel, tak lásku považovali za zlo. Musela som „chodiť" okolo nej po špičkách, aby som ju omylom neodplašila.

„Čo mu chceš odkázať?" spýtala sa ma a ja som sa na ňu usmiala. Ak budem na niečo s láskou spomínať, bude to na túto morskú pannu, ktorá prekonala svoj strach.

„Povedz mu nech je na teba naozaj milý a že už viem ako sa dostanem domov. Nech na mňa počká a tiež nech je trpezlivý," čo viac som mu mohla povedať? Odmietala som sa sťažovať na tunajšie príšerné podmienky a rozhodne som ani nechcela, aby sa dozvedel, že ma bolí každý kúsok môjho tela, a že byť morskou pannou, ktorá je zatvorená, je naozaj veľmi nepríjemné. Všetko mu radšej porozprávam až potom, keď už konečne budeme spolu.

„To si zapamätám," odvetila mi Avrilia. Nahlas som si povzdychla. Vonku už bola naozaj tma. Prečo som si hlúpo myslela, že Gabriel príde cez deň? Očividne aj morskí princovia musia mať nejaké povinnosti.

Nezdávala som sa však nádeje na to, že princ príde. Musí predsa, keďže mi to sľúbil.

XXX

Nečakala som príliš dlho. S Avriliou sme viedli záživnú konverzáciu. Malá morská panna bola zvedavá na môjho brata. Pýtala sa ma na to aký je a ja som statočne Samuela len vychvaľovala. Zabudla som sa jej zmieniť aj o tom, že v láske je môj brat trošku prelietavý a že má veľmi rád ženskú spoločnosť. Možno som aj pred ňou pozabudla na to, že je v skutočnosti veľmi lenivý a rád svojho kráľa nervuje. Chýbali mi rodičia! Avrilia sa chytila každej jednej informácii. „Čiže nemá ľudské dievča?" spýtala sa ma prekvapená a zaklipkala mihalnicami. Prišla mi strašne roztomilá.

„Nie nemá. Je sám. Čaká na tú právu lásku svojho života, ktorá sa zatiaľ neukázala," odpovedala som jej a uštipla som ju do ruky. Moje slová jej však nedochádzali, teda asi nie. Len naklonila hlavu a povzdychla si.

„My nemáme dovolené milovať," povedala mi smutným hlasom. Prekvapilo ma to, žeby to bola prvá morská panna, ktorej sa nepáči to, že je zakázaná láska?

„Ja viem, už mi to vysvetľoval váš princ."

„Ohováraš ma, Bianka?" spýtal sa ma mužský hlas. Obe sme sa strhli a otočili sme sa za zvukom hlasu. Gabriel vplával dovnútra a zastavil sa až pri mojej cele.

„Princ," poklonila sa mu Avrilia. Náhle sa na mojej tvári objavil úsmev. Očakávala som slobodu. Budem predsa konečne slobodná!

„To by som si nikdy nedovolila, len som ťa trošku spomenula," odpovedala som mu a on sa rovnako usmial. Obaja sme sa na seba pozerali a túto chvíľku nám kazila len Avrilia, ktorá zmätene hľadela na svojho princa.

„Dnes zoberiem Bianku na chvíľku von. Do rána ju však vrátim do väzenia, aby si nemala žiadny problém. Mala by si tu radšej počkať a ak prídu nejaké strážkyne, môžeš sa vyhovoriť na mňa," začal jej vysvetľovať a moje srdce sa šialene rozbúchalo. Nedočkavo som uchopila svoje mreže, ktoré sa za chvíľku otvoria. Budem voľná. Budem môcť odplávať kam sa mi zachce! Znova uvidím môjho brata, možno mu už ani nebude musieť Avrilia doniesť odkaz.

„Ako si želáte, princ," povedala mu a podala mu kľúč. Pozerala som sa naň, no tak! Nech už konečne otvorí to prekliate väzenie!

„Pozri sa na mňa, Bianka," vyzval ma princ a ja som ho v stotine počúvla. Zdvihla som oči a pozrela som sa na jeho tvár, ktorá si ma skúmavým pohľadom prezerala. Zdvihol ľavú ruku a podal mi zelenú divnú vec. Najskôr som si pomyslela, že mi doniesol chaluhu, ktorú mi sľúbil. Keď som si to však začala prezerať, došlo mi, že je to náramok. „Daj si ho, prosím ťa, na ruku," dodal a ja som tak spravila. Až keď som sa na neho pozeral som si všimla, že on ma rovnaký.

„Čo to má znamenať? Darček?"

„Môžeš to brať ako darček, avšak skôr je to maličká poistka," odpovedal mi a strčil kľuč do zámky. Potočil ním a konečne ma pustil na slobodu.

Ďakujem vám za prečítanie :)

Tiež vám chcem poďakovať za úžasné komentáre, ktoré ma burcujú k tomu, aby som sa pustila do písania.