Morské tajomstvo✔

16. Kapitola - Splašené srdce

Prvé pravidlo ak vás niekto niekedy unesie a vy si získate jeho dôveru. Rozhodne sa nepokúšajte o útek okamžite, keď je ešte ostražitý! Presne to ma naučili moje obľúbené hrdinky, ktoré boli unesené mužmi. Možno to boli ľudskí chlapi, avšak to isté predsa muselo platiť aj na tých morských, či? Rozhodla som sa, že budem čakať na dokonalú chvíľku na to, kedy Gabriel prestane byť ostražitý a zabudne, že som obyčajný väzeň, ktorého musí vrátiť do väzenia. Priam som stále mohla cítiť z kade som prišla, bolo to zaujímavé. Nikdy som nechápala ako sa v takom širokom mori mohli ryby orientovať, avšak mali sme v sebe niečo zabudované. Navigovalo nás to. Musela som byť v tento večer mimoriadne šarmantná a už skoro ráno budem objímať brata v náručí. Podarí sa mi to! Zväčša som v živote každú vec pokazila, no tento útek mi musí vyjsť. Môj stvoriteľ mi konečne dĺži aj nejaké to šťastie.

Myslela som na to s akou radosťou znova uchopím do ruky knihu, ktorú si prečítam. Mali tu nejaké knihy? Očividne vôbec nie. Plávala som za Gabrielom s ktorým som sa schovala za veľký kameň. „Takže pár pravidiel, Bianka," začal na mňa hovoriť. Po prvýkrát bol pri mne až šialene blízko. Stačilo spraviť ešte pár centimetrov a dotkol by sa svojím telom toho môjho. Nadvihla som hlavu a usmiala som sa na neho. Ako by sa zachovali hrdinky? Očividne by svojho „únoscu" pobozkali, očarili ho a potom mu zlomili srdce. Ja som však už odmietala niekoho bozkávať. Po tom fiasku, čo som predviedla s Casimírom, som si prisľúbila, že už sa o to ani nikdy nepokúsim.

„Som samé ucho," odvetila som mu a počúvala som ho.

„Stále si väzenkyňa, takže skús sa nerozprávať s ostatnými a ani príliš dlho na nikoho nezazeraj. Rovnako sa odo mňa nevzďaľuj a skús mi vykať, a oslavovať ma princ, dobre? Sám si nemusím brúsiť už tak svoje vysoké ego, avšak keby sa to dopočula moja mama, tak by ťa dala zdrať z kože," varoval ma Gabriel a stále sa na mňa usmieval. Ja som sa však prestala smiať. Náhle som sa zachvela. Nemám sa od neho vzďaľovať? Čo sa stane, ak môj pokus o útek zlyhá a oni ma proste chytia? Srdce mi splašene bilo.

„Vyplašil si ma. Možno by som sa mala vrátiť späť do väzenia. Čo ak sa tvojej mame nebude páčiť, že si ma pustil na slobodu? Aj keď na chvíľku, no ostatní by s tým mohli mať problém. Bojím sa! Nechcem vládkyňu provokovať. Chcem ísť domov, Gabriel," zdôverila som sa mu. Princ si nahlas povzdychol a dotkol sa môjho ramena. Mierne som strnula a odvrátila som pohľad. Dotýkal sa môjho nahého tela! Nemala som ho na to upozorniť? Mohol by s tým radšej prestať? Musela som sa začať hneď červenať. Gabriel však očividne mojej reakcií nechápal a myslel si, že som vydesená na smrť.

„Bianka, všetko bude dobre. Hádam ma nechceš poslať do hlbín, že? Bez problémov sa zabavíme a potom sa vrátiš späť. Pôjdeš domov. Moja mama ťa prepustí," snažil sa ma upokojiť. Prestal sa dotýkať môjho ramena a uchopil ma za bradu. Mierne mi ju nadvihol. Pozrela som sa do jeho očí a pootvorila som ústa. Nebol človekom, pripomínala som si. Nemalo zmysel, aby som sa o neho zaujímala, pretože som ho už neplánovala viac vidieť. On zostane navždy tu v mori, obklopený morskými pannami a ja sa vrátim na súš, kde prežijem svoj život. Tieto chvíľke mohli byť milé, avšak nemohli nič viac znamenať. Možno v inom živote by sa mi páčilo, ako morský princ na mňa hľadí. Cítila som sa pri ňom dôležito a zaujímavo. Čítala som z jeho pohľadu, že sa rád na mňa pozerá a rozpráva, bol šťastný z mojej prítomnosti. Ja som však nemohla byť. Gabriel bol príliš rozdielny – iný.

Odtiahla som sa od princa a len som prikývla. „Dobre, tak ja teda súhlasím. Sľúb mi však, že z toho nebudem mať žiadne problémy."

„Sľubujem ti to na moju česť," položil si ruku na miesto, kde mal srdcu a odprisahal. Rozosmialo ma to. Tváril sa tak vážne. Stále bol však príliš chudý. Uvažovala som chvíľku nad tým, ako by Gabriel vyzeral, keby sa zjedol aspoň 10kg čokoládový koláč. Stále by mal také ostré črty tváre? Prerušil moje myšlienky, keď zdvihol kameň, pod ktorým mal dve čierne látky. „Daj si to na tvár," povedal a podal mi. Až keď som neznámu vec držala v rukách mi došlo, že je to škraboška, ktorá schová moju identitu.

„Uvedomuješ si, že toto ma príliš neochráni? Aj tak každí bude vedieť kto som. Moje telo totižto vyzerá trošku rozdielne ako to vaše," povedala som mu, no škrabošku som si na tvár nasadila. On mi ju ešte upravil, aby mi presne sedela. Prekvapilo ma však to, že Gabriel si tiež na tvár nasadil masku.

„Nejde o to, aby ťa nikto nespoznal. Rozhodol som sa, že ťa zoberiem na bál. Je povinnosťou na neho prísť v maske. Keďže nič lepšie som ti nezohnal, tak aspoň niečo takéto. Netušil som, že naň pôjdem s princeznou, odpusť mi to." Prekvapil ma. Párkrát som zažmurkala a naklonila som hlavu. Gabriel sa poškrabal vo vlasoch a usmial sa. Všimla som si jamky, ktoré sa mu vytvorili. Nadvihla som obočie a zdvihla som ukazovák.

„Ty ma chceš zobrať na bál? Myslela som si, že si tu chvíľku poplávame v okolí a potom ma dáš znova pod zámok. Čo ak na žiaden bál nechcem ísť?" začala som byť nervózna. Napadla mi šialená myšlienka, že princ ma bude chcieť len ukazovať ako svoje poslušné exotické zvieratko.

„Musím tam ísť, sľúbil som to mame. Taktiež neznášam takéto udalosti, je však mojou povinnosťou sa tam občas ukázať. Myslel som si, že to tam na chvíľku pretrpíme a potom strávime peknú noc," rovnako aj on si naklonil hlavu a začal ma hypnotizovať. Vedela som o čo mu ide. Chcel použiť môj šarm. Mama mi hovorila, že už dávno morské panny netopili ľudí, ktorí sa stratili na mori. Bolo zakázané využívať tento druh moci.

„Uvedomuješ si, že na mňa to neplatí, že?" spýtala som sa ho a rozosmiala som sa. Gabriel odvrátil pohľad.

„Občas zabúdam na to, že si rovnaká ako ja," priznal sa šeptom a aj on sa začervenal. Gabriel si však ani len neuvedomoval, čo tie slová pre mňa znamenali. Rovnaká ako on? Žeby to bola prvá bytosť, ktorá by sa na mňa nepozerala ako na kríženú potvoru?

„Nie som ako ty, som z časti človek," zašepkala som chrapľavým hlasom. Čakala som na jeho odpoveď. Gabriel sa znova na mňa pozrel.

„Máš chvost, dýchaš pod vodou a dokonca odoláš môjmu nátlaku. Si ako ja, princezná Bianka. Nevidím medzi nami žiaden rozdiel," odpovedal mi.

Biana, spamätaj sa! Kričalo moje vnútro. Musela som sa od neho dostať čo najrýchlejšie preč. Nemala som nikdy prijať jeho ponuku. Radšej som to mala prečkať zatvorená vo väzení a rozprávať sa s Avriliou. Toto medzi mnou a Gabrielom nebol vôbec dobrý nápad!

„Tak môžeme ísť?" podal mi ruku. Na nepatrnú chvíľku som uvažovala, že by som sa proste mala otočiť – sama vojsť do väzenia a schovať sa pred všetkými princami, ktorí sa budú na mňa usmievať. Môj rozum na mňa kričal, že by som rozhodne nemala s ním nikam ísť. Ale moje srdce splašene bilo a zranené ego mu podalo ruku.

No a čo. Jeden bál ma predsa nezabije! Či? 

Ďakujem vám za prečítanie :)