Albina pracuje ako novinárka vo vychytenom magazíne, pravidelne prispieva do svojej vlastnej rubriky. Nie je to mladá, naivná pipka. Práve naopak. Veľmi dobre vie, čo chce, len to ešte nenašla. Ak s niekým práve nechodí, nemá problém ani s jednorazo...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ukážka z kapitoly č. 5:
*Po sekunde som si ale uvedomil, že som bláznivo fantazíroval o žene, čo ma svojím drzým správaním a podrezaným jazykom vytáčala do nepríčetnosti a vzrušenie bolo preč. Nepremyslel som si, čo som jej chcel povedať a prečo som musel opäť bojovať s náhlym vzkypením zúrivosti, ale vybral som sa rovno smerom k nej, predierajúc sa cez dav stojacich hostí, nespúšťajúc z nej zrak.
Keď sa ku mne zase zvrtla, dovtípil som sa, že jej Vera Bastianová oznámila, že sa k nim blížim a jej prekvapený a zmätený pohľad stál za všetky drobné.
Dievčatko netušilo, do čoho sa namočilo...
Nečakala, že by som sa za ňou vybral, veď som jej hovoril, aby sa mi vyhla. A predsa som si to k nej mieril dobrovoľne, premýšľajúc nad vhodnou štipľavou poznámkou. Keď som pred ňou a jej kolegyňami zastal, skryla už všetky rozpaky za nečitateľný výraz tváre a odvážne vytrčila bradu nahor. Hrdosť a pýcha by jej nedovolili zazmätkovať.*
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Má apatický pohľad do neznáma,
pred ňou hmla, vzadu plamene,
z nôh trčia čriepky zavŕtané z pradávna,
obkľúčená dutým tichom volajúcim po zmene.
Jej hodinové ručičky idú opačným smerom,
vydychuje ľadovú paru,
poznala, že s južným vetrom
vyplytvala všetku svoju snahu.
Kedysi by rozpútala vojny,
každé nesprávne slovo či veta by spustili víchricu,
teraz vidí v polámanom zrkadle svoje dojmy
a už viac necíti spaľujúcu zimnicu.
Kedysi by podpálila Vesnu a vzývala Morenu,
slzavými potokmi by naplnila rieky Nílu,
svet by ostal stáť a dočasne by nešiel dopredu,
teraz melódia ticha napĺňa jej silu.
Má apatický pohľad do neurčitého vesmíru,
vie, že aj tam, aj tam je cesta kľukatá,
vie, že či prejde okolo alebo priamo skrz poľovného revíru,
