Nový šéf

21.

Ráno som sa prebudila taká unavená, ako keby som nespala ani hodinu. Azda to bola aj pravda, prehadzovala som sa ešte aj po polnoci.

Oči som mala spuchnuté od plaču a pery od nervov dohryzené do krvi. Už po prebudení som si spomenula na drámu po mojom návrate na apartmán. 

Avšak, návaly hnevu, zlosti a urazenej pýchy boli preč. Vytratili sa.

A mohol za to ten bozk...

...bozk, čo mi zastavil srdce. Bozk, čo mi znemožnil dýchanie. Bozk, čo mi obrátil vnútro naruby. Bozk, ktorý som ani nechcela, ale predsa po ňom túžila. 

Ešte ráno som cítila dych na jeho tvári, letmý dotyk pier na mojich ústach, mäkký, vľúdny pohľad, čo mi vtláčal do pokožky.

Mohla som sa odtrhnúť, zabrániť mu v tom. Neobjať ho, nepobozkať ho. Ale nedalo sa tomu zabrániť, nedokázala som to. Sama som to asi po tak vypätom dni a hádkach potrebovala. Vedela som, že to nebolo správne, Avery nebom mužom pre mňa. Bol mojím šéfom a to ešte viac vec komplikovalo, ale okrem fyzickej príťažlivosti som voči nemu nechovala žiadne city.

A predsa som sa v jeho náruči cítila najspokojnejšie. 

Náš bozk možno netrval ani minútu, ale mne vtedy zastal celý svet. Vypla som. 

Bozk, čo odzrkadlil všetku našu frustráciu, zmätok a zúfalosť. 

Sedela som na posteli, krútila na sebe hlavou a perinu si ťahala až k brade, pretože telom mi prechádzalo stále nové a nové chvenie. Zima mi však nebola. 

Ktovie, čo si Markus myslel o mojom stretnutí s Robertom Strandom. Napriek jeho milej povahe a úsmevom odo mňa dostal iba jednu pusu na líce pri zvítaní a druhú pri lúčení. Inakšie to bolo celkom priateľské stretnutie. Videla som, že Avery celkom ťažko spracoval informáciu, že som s ním bola. Azda to bolo čosi ako žiarlivosť, alebo majetníckosť, ako to pomenoval Strand.

Náhle sa na spálňovej časti otvorili dvere a dnu vošiel Avery. Keď sa naše oči spojili, obaja sme na sebe ucítili, že včerajší hnev kamsi vymizol. Ostalo len tisíc nevypovedaných otázok. Prekvapene na mňa zamrkal, ale zastal len na moment, zneistel. 

"Dobré ráno," zamrmlal mojím smerom. 

Rýchlo sa spamätal a pokračoval v smere do kúpeľne. 

"Dobré ráno," pokúsila som sa o slabý úsmev. 

V kúpeľni nebol dlho. Vedela som to, lebo som tie sekundy počítala. Keď otvoril dvere, našiel ma sedieť v rovnakej polohe. Hodil ku mne len krátky pohľad, tiež sa pokúsil o malý úsmev a zase kráčal späť do obývacej časti.

"Markus...," moje ústa boli rýchlejšie ako hlava.

Zarazený ostal stáť na mieste, otočený chrbtom. Videla a počula som, že sa zhlboka nadýchol a potom sa ku mne konečne otočil tvárou. Bol vážny, iné som nečakala, no jeho tmavohnedé oči sa zdali zase také vľúdne, jemné. 

"Mrzí ma to," vydýchla som. 

Díval sa hádam celú večnosť. Akoby som hovorila iným jazykom a on si to v hlave prekladal. A vtedy som si uvedomila, že sa snáď domnieval, že ma mrzelo to objímanie a bozk. 

"Mrzí ma tá hádka a moja tvrdohlavosť. Máš pravdu, mala by som toho Filipa nahlásiť. Ak aj polícia neurobí nič, aspoň ho budú mať v databáze, keby...," zhlboka som sa nadýchla, "ak by vyviedol niečo horšie." 

 Stále mlčal, ale zdalo sa mi, že sa trochu uvoľnil zo svojho napätia a iba skúmal moju tvár, ťahal mi z očí pravdu. 

"Dobre mi padlo, že si ma niekto úprimne vypočul. Som ti vďačná, že si ma donútil hovoriť."