Nový šéf

34.

*Markus Avery*

Aj keď už bol večer, celé telo mi stále brnelo z rýchlovky, ktorú sme tak spontánne spáchali s Albinou ešte ráno v mojej kancelárii. Cez deň som mal mnoho stretnutí a povinností, takže sme sa videli len veľmi málo a súkromnú chvíľku sme si dopriali len na krátky čas za obedom. 

Bolo ťažké nesnažiť sa ju mať pri sebe, keď sa pritom nachádzala v tých istých priestoroch. Asi som akosi nezvládal jej blízkosť. Zakaždým som bojoval s túžbou zatiahnuť ju k sebe a strihnúť si v mojej pracovni ďalšiu šialenú jazdu. 

Celkom ma ráno odrovnala. 

Tou svojou zmätenosťou, plachosťou a skrývanou radosťou z kytice, čo som jej poslal. Tým rumencom v tvári a rozžiarenými očami, ktorými mi ďakovala, no snažila sa zachovať si odstup. Aj tak som ju prekukol. A potom ma tak vytočila tými rečami, že som ju jednoducho musel mať. Lebo bola moja...

...moja drzá, tvrdohlavá, ješitná Albina. 

Sám som netušil, prečo som jej tie kvety vlastne kúpil, ale neskôr som si za to ďakoval. Iba som popri ceste do práce zazrel stánok a bolo to. Nemohol som jej ich však doručiť ja sám, hneď by bolo v redakcii všetkým jasné, čo sa medzi nami dialo, a tak som využil kuriérske služby. 

Keď s ňou takýmto spôsobom vedela zamávať jedna jediná kytica, už teraz som sa tešil na to, čo na ňu vymyslím nabudúce. 

Všetky obavy z toho, čo sa s nami udeje po sexe sa rozplynuli, keď sa skončil pracovný deň  a prvé, čo mi behalo hlavou bolo nutkanie rýchlo si ju odviesť k sebe do bytu. Nemohol som prestať myslieť na jej telo, na jej pery, vzdychy, ktorými mi drásala uši a hnala ma do krajností. Vzal som si ju príliš rýchlo a tvrdo a ona napriek tomu hovorila, že to bolo perfektné. 

Z tej spomienky mi aj teraz,  cestou do môjho bytu s Albinou na sedadle spolujazdca, šklbalo medzi nohami. 

Bola mĺkva, pozerala von oknom a držala ma za ruku, položenú na jej stehnách. Najskôr som sa domnieval, že bola len vyčerpaná, ale potom mi jej pohľady a začervenané líca pri každom letmom dotyku mojej ruky odpovedali. Bola nervózna z očakávaní. Bola nervózna, lebo sa bála. Aj ja som sa vlastne obával. Nechcel som ju sklamať alebo jej ublížiť, nechcel som nič medzi nami pokaziť. Sľúbil som jej snahu a úprimnosť. 

Aby som ju prebral z letargie, dupol som na plyn a rezal som zákruty v meste až nadoraz. Náhle ku mne vzhliadla s tou panikou v jej očiach, pevnejšie  mi stisla ruku a veľmi dôrazne pokrútila hlavou.

"Markus, dúfam, že nás chceš k sebe doviezť živých," zafrflala. 

Ihneď som sa usmial a spomalil.

"Tu je moja Albina. Si nejaká mĺkva. Všetko v poriadku?" 

Mykla sebou, ale aj tak sa sladko usmiala: "Áno, neboj." 

Čoskoro som zaparkoval v podzemnej garáži, obehol som auto, aby som jej otvoril dvere na strane spolujazdca a keď som jej podal ruku, prvýkrát v histórii si Albina Rudan dovolila vložiť dlaň do mojej nastavenej ruky a nechať si pomôcť s vystúpením. Sám pre seba som nad týmto poznatkom uškrnul. 

Viedol som ju do výťahu, ktorým sme sa odviezli až na vrchol výškovej budovy. Vždy som najradšej býval na čo najvyššom poschodí s výhľadom na panorámu mesta. Až pred dverami do svojho bytu som začal byť trochu nervózny aj ja. Netušil som, kde sa to vo mne bralo. 

Keď som sa ale zadíval na nádhernú hnedovlásku vedľa mňa, videl jej v očiach ostych, ale aj túžbu, strach, ale aj zvedavosť, hrdosť, ale aj hravosť, všetko razom opadlo. Bavilo ma situácie spojené s Albinou hrotiť  až na okraj našich hraníc. Bavilo ma búrať jej zábrany. Bavilo ma provokovať ju natoľko, že začala vystrkovať drápky.