Nový šéf

33.

Príchod do práce bol zvláštny. Obvykle som po zložení vecí vždy zamierila s Verou do kuchynky, kde sme si dopriali čerstvú rannú kávu, pokecali, poklebetili, poohovárali Noru Patrickovú z právneho, smiali sa na každodenných maličkostiach. Toto ráno som sa len nervózne ošívala, držiac si šálku s kávou, len letmo som Vere reagovala na jej postrehy a pritom po celý čas očami sledovala dvere do redakcie. Redakcia bola ešte poloprázdna, len pár ľudí boli takí ranní vtáci ako ja s Verou, preto sme si vždy mohli nerušene pohovoriť a až neskôr sa vrhnúť do práce.

Čo to so mnou ten Avery porobil?

Sama som sa do toho nechcela vrhnúť po hlave, sama som si hovorila, že bolo lepšie držať si odstup. A predsa som zrazu celá dychtila, kedy konečne vojde do miestnosti a usmeje sa na mňa tým svojím zvodným, nádherným úsmevom, ktorý venoval vždy len mne. 

Nechodil do práce skôr ako o ôsmej, lebo proste nemusel, takže som zbytočne tým smerom zbytočne pozerala, bolo iba sedem, no aj tak som sa stále pristihla s očami zavŕtanými do dverí. 

"Al, počúvaš ma?" drgla do mňa rozhorčená Vera.

"Hm?" mrkla som na ňu. 

"Bože, ty si hlavou v Averyho gatiach, všakže?" vyprskla so smiechom. 

Celá som očervenela: "Tichšie, ježiš. A nie, nie som v jeho... gatiach." 

Pokrútila na mne hlavou: "Áno, to vidím." 

Odpila som si posledný dúšok z kávy, položila šálku do výlevky a zaškerila sa na Veru: "Treba ísť makať." 

Prevrátila očami, ale sama do seba hodila posledný hlt a tiež sa so mnou pobrala k svojmu stolu. Keď som otvárala temer dokončený článok, ktorý čakala už len finálna korektúra, do redakcie zrazu vstúpil nejaký mladý chlapec, možno ešte študent, v rukách držal obrovskú kyticu červených ruží a dezorientovane sa okolo seba obzeral. Začudovane som po ňom zazrela, hodila očami k Vere, ktorá už tiež naťahovala krk od počítača a keď si ma všimla, len nechápavo pokrčila plecami. Po malej chvíli zachránila mladíka kolegyňa, ktorá sedela k vstupu najbližšie, vyzvedala od neho informácie a napokon jej pohľad zastal na mne. Nechápavo som nadvihla jedno obočie. Kolegyňa mladíkovi obrovskú kyticu vzala z rúk, mladík sa celý šťastný poďakoval, že mu pomohla a zmizol rýchlo ako gáfor. 

Aj by som sa vrátila k písaniu, keby tá istá kolegyňa s tou obrovskou kyticou ruží nezamierila rovno ku mne. Celá som stŕpla. 

"Albina, toto je vraj pre teba. Niekto ti poslal kvety," zastala pri mojom stole a s lišiackym úsmevom mi podávala kyticu. 

Ústa som v nemom úžase iba otvorila, ale nedokázala som zo seba vydať ani hlásku.

"Na," zasmiala sa a nasilu mi ju vtlačila do ruky, "je tvoja." 

"Kto... ale kto... Povedal, od koho sú?" koktala som, vyvedená z miery.

To už zvedavá Vera vyštartovala od svojho stola a doletela ku mne, netrpezlivo so mnou čakajúc na kolegynkinu odpoveď. 

"Nie, ale máš tam odkaz," ukázala kolegyňa na malinkú bielu kartičku, zapichnutú zboku do kvetov, ktorú som si dovtedy ani nevšimla. 

Potom sa zvrtla a odišla k sebe, asi ju môj tajný ctiteľ nezaujímal až tak ako mňa a Veru. 

"Čo to, dopekla...," mrmlala som, keď som zamyslene vytiahla z kytice drobný biely papierik a otočila ho k sebe. 

Trikrát som si ten dvojslovný nápis prečítala a aj tak som mala v hlave iba hmlu.