Nový šéf

22.

Prvé aj druhé stretnutie šlo rýchlo a ako po masle. Potenciálnych sponzorov či partnerov Timeless sme mali tam, kde sme ich chceli dostať. Buď hovoril iba Avery alebo ja, ako výkonná súčasť redakcie.

Tretie pracovné stretnutie už bolo o čosi horšie, pretože starší pán, s ktorým sme jednali nebol veľmi nadšený, že ho jeho kolegovia dotlačili do stretnutia s nami a dával to jasne najavo. Bol tvrdohlavý ako býk, pripomínal mi môjho otca, s ktorým som bola vo svojej tvrdohlavosti ako cez kopirák. Napokon súhlasil aspoň s dodatočným stretnutím, keď si nechá uležať všetko, čo sme mu povedali. Druhé stretnutie sme naplánovali o tri týždne a verili sme, že si ho nakoniec získame na svoju stranu.

Po niekoľkých hodinách diskusií a cudzích ľudí v mojej bezprostrednej blízkosti som sa už cítila celkom vyčerpane. Pred šéfovým štvrtým stretnutím, na ktoré sa mal dostaviť len on sám sme sa ešte zastavili na neskorom obede. Boli už asi tri hodiny a obaja sme umierali hladom.

"Dám si hubové ravioli, ďakujem," usmiala som sa na čašníčku a podala jej jedálny lístok.

"A vy, pane?" otočila sa k Averymu.

Oči mladej čašníčky žiarili ako hviezdy na jasnej oblohe, keď sa k nemu zvrtla. On veľmi dobre vedel, ako na ženy pôsobil. Doširoka sa usmieval, keď si objednával svoje jedlo, a aj vtedy, keď ona na moment ešte zaváhala a pýtala sa ho na ďalšie detaily jeho objednávky, len aby ostala v jeho prítomnosti o čosi dlhšie. Užíval si tie jej pohľady.

Možno som bola v miestnosti viedenskej reštaurácie jediná, čo sa na neho nepozerala len ako na objekt svojej túžby. Vedela som, aký dokázal byť a aký by vedel byť, ak by chcel. Len na malý moment som pocítila miernu žiarlivosť, ale razom bola preč. Predsa MŇA Avery včera večer bozkával na našom apartmáne, mne šepkal do tváre, že ma chcel aspoň poslednýkrát.

Poslednýkrát...

Chcela som, aby to bol náš posledný bozk?

Musel byť.

Boli sme šéf a podriadená. Maximálne kamaráti. Dôverníci. Bútľavé vŕby. Iba po tade som si ho k sebe dovolila pustiť, lebo to tak bolo lepšie. A azda aj správne.

Pri spomienke na včerajšok som sa opäť celá začervenala a musela som sklopiť zrak k svojej dnešnej tretej káve.

Nechápala som, ako ma mohol jeden bozk tak rozhodiť. Veď sme sa už bozkávali. A nechcela som ho, bola som si tým viac než istá. Čosi mi však v hlave nedalo pokoja. Včerajší bozk bol iný. Naliehavý. Nutný. Zahladil napätie, zastavil chaos v mysli.

No, otvoril nový.

Aj teraz som sa pozerala na Averyho inakšie, než som zvykla. Štval ma tou svojou namyslenosťou, ale predsa som už vedela, že v sebe skrýval aj čosi iné. Akýsi druh starostlivosti a nežnosti, ktorou ma celkom odrovnal. Ukrýval to pred svetom pekne hlboko, a predsa mi dovolil nahliadnuť za oponu.

"Čo ti zas lieta hlavou?" spýtal sa Avery zrazu a vytrhol ma tým z môjho vnútorného monológu.

Mykla som sebou, ale nepozrela na neho. Tvrdohlavo som oči opierala radšej do čierneho teplého nápoja v mojich rukách.

Nervózne som sa pomrvila na mieste: "Som len...zapozeraná. Cítim sa vyčerpane."

"Isto?" neveril mi.

Cítila som, že sa usmieval.

Mĺkvo som prikývla.

"Kým budem rokovať, môžeš ísť na hotel. Oddýchneš si," prehovoril pokojným hlasom.