Nový šéf

23.

Pondelok. 

Najhorší deň v týždni. Aj keby to nebol začiatok týždňa, tento pondelok bol hrozným už len vo svojej podstate. 

Jednak som sa musela po štyroch dňoch služobnej cesty vrátiť do každodennej reality, čo mi nebolo celkom po vôli, jednak som musela zase makať na písaní článkov, ku čomu som sa dnes akosi nemala,  jednak ma čakalo prísne vypočúvanie od mojich kamarátok a ja som ešte nemala celkom premyslené verzie toho, čo som im chcela, respektíve nechcela prezradiť o mne a Averym. 

Jednak som sa musela postaviť zoči-voči samotnému šéfovi, s ktorým som zažila mnoho momentov, čo ma nenechali voči nemu ľahostajnou. 

Jednak som absolútne, ale absolútne netušila, čo ma čakalo po tom, ako ma včera večer vyhodil z redakcie, objímajúc akúsi Izabelu Avery, ktorá sa mi predstavila ako jeho manželka, čo vôbec nevypadala v poriadku a navyše vyzerala, že len pred malou chvíľou opustila nejaké liečebné sanatórium. 

A v neposlednom rade som pociťovala silnú averziu a hnev voči mužovi, šéf-nešéf, ktorý len tak bez výčitiek svedomia obšťastňoval cudzie ženy v posteli, dokonca objímal a bozkával aj mňa, vediac pritom, že ho kdesi čakala manželka...

...manželka...

To slovo mi viselo v mysli, aj keď som už písala článok, aj keď som si zalievala druhú kávu, aj keď som bola len na toalete. Zbesilo som ťukala do klávesnice, lebo iba písanie článkov ma vždy vedelo dokonale izolovať od reality a preťalo moje chaotické myšlienky. Konečne som mala vhodnú náladu na písanie a slová sa zo mňa rinuli jedna radosť. 

"Albina, potrebujem ťa u seba," ozvalo sa mi odrazu nad hlavou a od ľaku ma myklo. 

Šokovane som zazrela po šéfovi, čo z ničoho nič stál pri mojom stole s rukami založenými vbok a prísnym pohľadom zarytým do mojej tváre. 

Musel prísť do práce iba pred malou chvíľou.

"Bože, zľakla som sa ťa, teda vás," zavrčala som na neho a ignorujúc jeho napätý výraz som sa vrátila k  dopisovaniu podstatnej vety. 

"Albina...," zatiahol moje meno takým ostrým hlasom, že mi naskočili zimomriavky.

"Prečo ste po mňa neposlali Lucy? Nemuseli si sa sem náhliť osobne, pán Avery" odvrkla som mu podráždene, zdôrazňujúc vykanie.

"Ty sa mi snáď zdáš. Poďme," zvýšil hlas. 

"Už len dopíšem myšlienku a idem," zamrmlala som. 

"Albina, hneď!" zahučal nado mnou, nedbajúc na vzniknutú scénu.

Opäť som sa strhla, zdvihla hlavu od monitoru, uvedomujúc si, že si šéfov hnev všimli už aj kolegovia okolo. Zhlboka sa nadýchla, spojila som pery do tenkej čiarky a zapichla do Averyho namrzený pohľad. 

"Fajn, poďme." 

Zdvihla som sa a nasledovala jeho rýchle kroky do kancelárie. Začudované pohľady, na čele so šokovanou Verou, som si radšej nevšímala. Zabuchol za nami dvere, ale neponúkol mi miesto na sedenie. Vlastne, ani on si nesadol, len si nervózne zahrabol do vlasov. Celkom ma prekvapil, keď sa zrazu stočil sa ku mne, prikročil na pár centimetrovú vzdialenosť  a varovne ku mne vystrel prst.

"O tom, čo sa stalo včera večer nesmieš absolútne, ale absolútne nikomu povedať, Albina. Nesmieš," rozohnil sa sám do seba. 

"Ale veď...," chcela som sa brániť, ale skočil mi hneď do reči.

"O Izabele ani slovo! Nikomu!" vrčal mojím smerom. 

Zahabkala som po vzduchu. Dávno som ho nevidela takého vytočeného, vyvedeného z miery. To ešte ale netušil, čo sa zmietalo v hlave mne.