Nový šéf

18.

Vnímala som Strandove dotyky a pevný rozkrok, ktorým sa o mňa obtieral. Vedela som, že stačilo málo a trhal by zo mňa šaty. 

Vtom sa však druhou rukou priblížil k môjmu krku, celý ho oblapil a v návale vzrušenia mierne stisol.

Moje telo zareagovalo ešte skôr ako hlava.

Náhle mi ruky vystrelili ku krku, prudko strhli jeho dlane dole a zatlačila som do neho tak silno, že sa musel prevaliť vedľa mňa. Šokovane po mne zazrel, odpor vonkoncom nečakal. Celá som sa chvela. Najskôr zmätená, potom nahnevaná. Na seba a na svoje hlúpe nápady.

"Ja...," začala som zachrípnuto, "prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo."

"Spravil som niečo zlé?" nechápal.

"Nie, len...," privrela som v hanbe oči, "asi to nebol dobrý nápad."

"Možno sme začali trochu zhurta. Otvorím nám to vínko, trochu posedíme, uvoľníme sa, nič sa nedeje," snažil sa Strand o milý tón.

"Nie, vieš, ja asi radšej pôjdem," šepla som previnilo.

"Vážne?"

Aj keby som chcela ostať a dala sa nahovoriť, otupila zmysly vínom, nedokázala som to spraviť. Moje telo sa stále chvelo a cítila som, že tam už viac nechcelo byť. Chcela som ísť do svojho apartmánu, zmyť zo seba make-up a pocit hanby, prezliecť sa do niečoho pohodlnejšieho a zaryť tvár do vankúšov.

"Áno, pôjdem. Prepáč."

Strand ma bez výhrad, aj keď poriadne sklamaný, pustil zo svojej izby a dokonca požiadal svojho šoféra, aby ma odviezol na adresu môjho hotela. Nemohla som mu byť vďačnejšia.

Po chodbe k nášmu apartmánu som kráčala už len akosi automaticky, bez emócií, s pohľadom zarytým do zeme. Pevne som dúfala, že si Avery nedoniesol do izby spoločnosť. Posledné, čo by som dnes chcela počúvať, boli hlučné vzdychy nejakej štetky.

Čipovou kartou som otvorila dvere a už v predsieni zbadala Averyho usadeného na gauči. V momente ku mne zdvihol  prekvapené oči.

"Ty už si tu?" čudoval sa.

Iba som prikývla, neschopná čeliť jeho pohľadom a zbytočným otázkam. Stále som bola na neho nahnevaná. Na večierku sa správal ako idiot. Možno ho Strand dobre vystihol, keď ho nazval majetníckym.

"Stalo sa niečo?" nedalo mu to. 

Vedela som, že začne s výsluchom, možno som na svoju tvár nechávala priveľmi prenikať vnútorný chaos. Vyzula som si lodičky, schmatla kabelku a mierila si to rovno do kúpeľne. Náhle som za sebou začula rýchle kroky a skôr, ako som stihla niečo povedať, mi Avery schytil zápästie, zastavil ma a otočil si ma k sebe tvárou v tvár. Okamžite som zaryla pohľad do zeme.

"Neutekaj zase. Hovor. Čo sa stalo?" snažil sa ovládať naliehavosť vo svojom hlase.

"Vlastne nič," mykla som plecami.

"Hej, to vidím. Ublížil ti ten smrad nejako?" 

"Ten smrad bol veľmi milý, pre tvoju informáciu. A ty si sa k nemu choval ako idiot," odfrkla som. 

Avery mi stále držal zápästie, stál asi o krok predo mnou a po mojom útoku iba nahlas vzdychol.

"Čo ti spravil?" 

"Nič, ježiši," zamrmlala som podráždene. 

"Tak sa na mňa pozri a povedz, že si úplne v pohode." 

Bolo už asi jedenásť hodín, alkohol, únava a všetok dnešný zmätok mi zarývali svoje chladné pazúry pod kožu. Azda som len priveľmi chcela oklamať svoje telo a myseľ. Nepočúvala som varovné signály. Nedala si čas, nesnažila sa svoje chaotické myšlienky pochopiť. Ísť na izbu s neznámym Robertom Strandom zrejme nebol dobrý nápad. Ešte som na taký hazard nebola pripravená.