Nový šéf

3.

"Fu, dievča, máš to ťažké. Šéf ešte ani nezačal poriadne pracovať a už si si z neho urobila nepriateľa," podpichovala ma Vera na obede. 

V budove Warrenstar, kde sídlila  naša redakcia magazínu Timeless bola na prvom poschodí reštaurácia, kam sme si chodievali každý deň oddýchnuť aspoň na tridsať minút, najesť sa a poklebetiť s Verou a Adele. 

Obe prežúvali svoj obed, iba ja som sa v ňom hrabala, stále spracovávajúc dianie v šéfredaktorovej kancelárii. Neskutočne ma vytočil. Nielenže bol namyslený a arogantný, ešte si aj užíval, že si zo mňa robil dobrý deň. 

"Ja som si z neho nepriateľa neurobila, Vera! On bol od začiatku nepríjemný. Neviem, čo si o sebe myslí," naštvane som pichala vidličkou do rozvarenej zeleniny.

"Ako to chceš zvládnuť napísať tak rýchlo?" starostila sa empatickejšia Adele.

Mykla som plecami: "Neviem, ale napíšem to. Musím. Avery netuší, s kým začal vojnu." 

"Bože, ty si číslo, Al!" smiala sa na mne Vera. 

Nadvihla som jedno obočie: "Podľa teba mám so sebou nechať len tak zametať?" 

"Je to nový šéf, drahá. Ak chceš ten flek naďalej, musíš ho poslúchať," vyjadrila názor Vera.

"Ale aj tak je od neho neprofesionálne, že si na Albine vybíja urazené ego. Nie je povinná mu nič dokazovať, svoje meno si v Timeless už vydobyla,"  stála na mojej strane Adele.

"Vďaka, Adele, ale pán namyslený povedal, že mu mám ukázať výkon, inak ma niekým nahradí," zafrflala som. 

Adele nahlas vzdychla. 

"Pomôžeme ti, pošli nám draft a hodíme ti tam pár poznámok," pokúsila sa ma Vera rozveseliť. 

"Ste poklady!" zdvihla som hlavu od taniera a na obe som sa doširoka zaškerila.

...

"Lucy, povedz šéfovi, že som tu. Mala som za ním prísť o deviatej," zastala som pri stole malej blonďavej sekretárky.

Po dvoch prebdených nociach, pár nervových zrúteniach, dvoch fľašiach vína a nekonečných konzultáciách s Verou a Adele sa mi do piatku podarilo napísať článok hotový temer na osemdesiat percent. Bola som so sebou spokojná, pretože nielenže som ho skoro dokončila, zdalo sa mi, že bol jeden z najlepších, aké som kedy napísala. Keďže bol už piatok a ja som musela zájsť na odobrenie článku za šéfom, ohlásila som sa najskôr u jeho sekretárky.

"Hej, mám ťa tu napísanú. Posaď sa, ohlásim ťa," ukázala na voľnú stoličku pri jej stole. 

Prevrátila som očami. Dostať sa k nemu bolo ako ísť na plánovanú audienciu k britskej kráľovnej. 

Lucy zaťukala na drevené dvere Markusa Averyho a čakala na pokyn. Keď sa jeho hlas ozval spoza dverí, nadšene vošla, čosi mu hovorila a potom za sebou zavrela dvere. Nervózne som odfúkla. Stačilo, že som mala stres z nevedomia, čo ma dnu čakalo, no nekonečné čakanie moje nervy úplne vykrútilo. Po dvoch či piatich minútach sa Lucy opäť objavila vo dverách, odcupitala k svojmu stolu, ale dvere za sebou nezavrela.

"Albina!" ozval sa hlboký mužský hlas.

Neznášala som, keď mi hovoril mojím krstný  menom. Nebol hoden ho používať. Vystrelila som zo stoličky od Lucynho stola a rázne som napochodovala do šéfovej kancelárie. Stál mi otočený chrbtom s rukami založenými v čiernych oblekových nohaviciach, pozeral von oknom a ja som na mieste zamrzla.