Nový šéf

7.

*Markus Avery*

Bol to inštinkt, čo mi za ňou rozhýbal nohy. 

Už keď som ju  zbadal, tušil som, že niečo nebolo v poriadku, ale pomyslel som si, že princezná si len zas niečo zaumienila, a tak vysedávala v redakcii ešte aj v sobotu doobeda. Najskôr som sa chcel na ňu vykričať, pripomenúť jej, že sobota nebola štandardným pracovným dňom. Vyhrešiť ju, že zneužívala právomoci a nechávala si odkódovať priestory, kedy sa jej zachcelo, ale vidiac ju takú neistú, zvláštnu, zadržal som v sebe celý hnev a dôkladne si ju obzeral. Na moje otázky sprvu nereagovala, až keď bola celkom blízko, spozoroval som v jej tvári niečo ako strach. 

Jej tvár bola bledá, oči mala spuchnuté od plaču a telo neprirodzene rozochvené, ostražité, akoby mal na ňu každú chvíľu niekto vyskočiť. Uhol som sa jej z cesty, ale musel som sa aspoň opýtať, či jej niekto ublížil. 

Zaklamala, že bola v poriadku. Akonáhle sa naše oči spojili, zmeravel som. Jej inokedy spaľujúci pohľad, čo na mňa bežne hádzal plamene a blesky bol náhle akýsi prázdny, vyhasnutý. A potom mi oči klesli k jej odhalenému krku. Automaticky som zaťal pery a dlane do pästí. Na krku sa jej rysovali modrofialové modriny. Prv som si pomyslel, že šlo o dôsledok vášnivého dotyku pier, ale čím viac som si tie modriny pri jej odchádzaní obzeral, tým lepšie som dokázal rozlíšiť, že sa jej tiahli po celom obvode krku. A boli to určite odtlačky číchsi rúk. 

Aj keď vypochodovala z redakcie rýchlosťou blesku, len pár sekúnd mi trvalo, aby som sa spamätal a v momente sa rozhodol. 

Pred očami mi viseli jej poblednuté oči. Také oči som vídaval, mal som s nimi bohatú skúsenosť, a teda som tušil, že vonkoncom nebola v stave, aby pobehovala kade-tade celkom sama. 

Rozbehol som sa za ňou a prv, ako cinkol výťah, čo si privolala, zakričal som za ňou a donútil ju otočiť sa ku mne.

"Stoj! Počkaj!" 

"Daj mi pokoj," zavrčala a zase sa stočila k výťahovým dverám, netrpezlivo sledujúc ciferník nad dverami. 

Zastal som si vedľa nej, ale nepribližoval som sa veľmi. Videl som, ako sebou mykala. 

"Kam ideš?"  

Neodpovedala, nepozrela na mňa. Pevne stisla pery a dlane stlačila do pästí. 

"Vezmem ťa do nemocnice, nevyzeráš v poriadku," prehovoril som, snažiac sa o pokojnejší hlas.

"Ty ma nikam nevezmeš," odvrkla odmerane. 

Výťah náhle cinkol a ona doň vletela, snažiac sa predo mnou uniknúť. Stláčala tlačidlo na zavretie dverí, ale bol som rýchlejší. Vbehol som dnu a postavil sa do opačného rohu, počujúc jej nadávky. Nereagoval som však, snažil som sa ostať pokojným. 

"Pozri, nevyzeráš najlepšie. Niečo sa ti udialo a nebudem sa pýtať, ak nechceš, ale skutočne by ťa mal niekto prehliadnuť," snažil som sa ju obmäkčiť. 

Tlačila pohľad do podlahy, vyzerala, že by sa najradšej v tej podlahe stratila, splynula s ňou. 

"Nie," zasipela.

Aj jej hlas znel vyčerpane. Videl som, ako so sebou bojovala, cítil som to napätie, čo ovládalo jej telo, ale napriek tomu ostávala odmeranou. Nezaprela v sebe typickú Albinu. 

"Tak ťa aspoň hodím domov. Nepôjdeš v takomto stave taxíkom," zmenil som taktiku. 

"Taxíkom som šla sem, nevidím dôvod, prečo by som ním nemohla odísť aj domov," prehovorila podráždene.