Nový šéf

4.

"Čo myslíš tým, že nechceš ísť na slávnostný večierok?" nechápala Vera moje rozhodnutie vynechať oslavu príchodu nového šéfa.

Vôbec som nemala chuť pozerať sa na jeho ksicht ešte aj v mojom voľnom čase. 

"To, čo si počula. Nepotrebujem si novým šéfom znechucovať ešte aj piatkový večer," frflala som. 

Stála pri mojom stole, hrajúc sa s mojím perom v tvare jednorožca. Pracovná doba nám už pomaly končila, ostávalo sotva tridsať minút, tak sme si dovolili na záver trochu povoliť pracovné nasadenie, aj keď, z mojej strany nebolo od rána ktovieaké veľké. Niektorí kolegovia odišli skôr, aby sa stihli prezliecť a včas dobehnúť do hotela Lindon, kde náš drahý šéfik prichystal akýsi uvítací večierok. 

Čo na tom, že to skôr bola naša úloha, než jeho. Veď to my sme ho mali vítať, nie on nás. Čo na tom, že večierok platil istotne zo zamestnaneckého fondu a ani sa nás neopýtal, či s tým súhlasíme. Čo na tom, že polovica ľudí už mala na piatok večer iné plány a on sa nám to uráčil oznámiť až v piatok ráno strohým hromadným e-mailom. Teda, okrem mňa. Mňa pozval osobne medzi dverami a nezabudol dodať, aby som sa mu radšej vyhla, čo v preklade znamenalo, že ma tam nechcel. 

"Prídu všetci, Al. To vážne chceš byť jediná, čo mu dá košom? Bude to tvoj posledný klinec do rakvy. Neviem, či je to dobrý nápad," Vera previnilo šúchala nohami. 

"Čo ťa to tak trápi? Nemala si mať dnes rande? Neprekazil ti takto náhodou zlatý Markus Avery plány?" podpichla som Veru. 

Položila moje jednorožcové pero nazad do stojana na písacie potreby,  namosúrene odfrkla a preložila si ruky na hrudi.

"Ten kretén to odvolal. Vraj niečo v rodine. Isto! Buď si za pár dní stihol nájsť inú alebo ho na rande nepustila manželka," hromžila. 

Zasmiala som sa: "Ježiš, zase si si začala so ženatým?" 

"Nie, ty hlúpa! Neviem, či bol, či nebol. Nevyšetrovala som to, keď sme spolu prehodili len pár slov na ulici," mrmlala si svoje Vera. 

Ja som ju už prestávala počúvať, pretože v strede jej vety sa otvorili dvere na kancelárii nášho šéfredaktora a prvé, na čo mu padol zrak bola  vášnivo diskutujúca Vera vedľa môjho stola. Najskôr nevyzeral, že by ho to zvlášť zaujalo, ale po chvíli sa zamračil a stlačil pery do tenkej čiary.  Vera ho, pravdaže, nevidela, stála mu chrbtom. Keď som sa zas pozrela jeho smerom, s hrôzou som zistila, že si to v tej svojej nadutosti mieril rovno ku nám. Márne som sa Vere snažila naznačiť, aby držala jazyk za zubami. Bol z odvolaného rande príliš rozčarovaná.

"Verila som, že by to mohlo byť po dlhom čase vydarené rande, bol milý predsa, ale...," Verino mrmlanie  prerušil pohotový šéf.

"Aké rande?" zaujímal sa hneď, ako zastal vedľa Very, zakladajúc si ruky do vreciek. 

Prepichla som ho svojimi hnedými očami. Veru iba myklo, začala habkať, nevediac, čo mu smela a čo nesmela prezradiť. Prekvapil ju. Okamžite som využila Verino zaváhanie a Averyho namosúrené rozpoloženie. 

"Moje rande, pán Avery. Na dnes mám už dlhšiu dobu naplánované rande a tuto Vere je ľúto, že by som ho kvôli vášmu večierku musela zrušiť. Prijmite teda moje ospravedlnenie, ale na uvítací večierok neprídem. Mám dôležitú súkromnú schôdzku," zaškerila som sa na pána Averyho a skôr ako stihla Vera pokaziť moju lož, mierne som ju kopla do členku. 

Zháčila sa, ale po dobe, ktorú ma poznala už chápala takýmto neverbálnym náznakom, a tak poctivo mojej lži prikyvovala. 

Avery si ju podozrivo prehliadol, nahlas vzdychol a potom sa s tmavým pohľadom zapichol rovno do mojej tváre.