Nový šéf

6.

"Čo to zas robíš, Albina?" začula som za sebou rozospatý Filipov hlas.

Trhlo ma. Dúfala som, že sa mi z jeho bytu podarí vytratiť bez povšimnutia. Akurát som si brala kabelku z podlahy jeho izby. 

"Odchádzam," prehodila som sucho, nepozerajúc radšej na neho. 

"To sa musíš stále takto vypariť? Ako nejaký zločinec z miesta činu? Zostať aspoň raz. Spravím ti kávu, dáme si spolu raňajky," snažil sa ma presviedčať a pomaly sa štveral z postele. 

Urýchlila som zbieranie svojich vecí a sama pre seba som v duchu zanadávala. 

Boli dni, vlastne skôr rána, keď som sa cítila úplne pod psa. Kedy som ľutovala všetky svoje činy, ľutovala, že nemám pekného, múdreho priateľa, ktorý by ma čakal doma s otvorenou náručou, karhala sama seba za to, že som tak ľahko dokázala odhodiť svoju česť či hrdosť. Filip ma zažil už párkrát a vždy som utiekla hneď ráno, neschopná pozerať sa mu do očí, prehovoriť viac než pár slov a vytratiť sa do rannej hmly výčitiek a sklamania. Aj teraz som tušila, že bude zas naliehať, aby som ostala. Presne som vedela, čo príde. Filip vždy dúfal, že ostanem dlhšie ako na jeden nočný sex. 

"Ja neraňajkujem," odsekla som krátko a konečne si našla telefón. 

Bez toho, aby som čakala na jeho odpoveď som sa vybrala rovno k dverám z jeho spálne, už som dôkladne poznala jeho skromný dvojizbový byt. Vedela som, že za dverami bude neveľká obývacia izba spojená s malým kuchynským kútom a úzka chodba, ktorá ma mohla vyslobodiť z tejto rannej agónie. Chodba hanby. 

"Prečo tu proste nemôžeš ostať? Čo som ti taký odporný, že musíš hneď zmiznúť?" 

Nahlas som si vzdychla. Prenasledoval ma do chodby.

"Vieš, že to tak nie je. Ja len," preglgla som kyslé sliny, "ja to len inak neviem, Filip. Takto je to lepšie." 

Obúvala som si lodičky, uvedomujúc si, že kokteilové tmavofialové šaty s odhalenými ramenami neboli príliš vhodným oblečením na skoré sobotné ráno.  Pri pohľade na moje strapaté kučeravé vlasy a neprecízne odlíčený make-up zo včera muselo byť každému jasné, že som noc nestrávila doma. Dúfala som, že taxikár, čo ma mal dole čakať nebude mať hlúpe otázky. 

"Ale ja ťa poznám, ty nie si chladná mrcha. Ublížilo by ti tu ostať aspoň jedno debilné ráno?" stál opretý o stenu, ruky mal založené na nahej hrudi, oblečený iba v šedých teplákoch. 

Odtrhla som svoju tvár od nástenného zrkadla pri vešiakovej stene a pokúsila sa o úsmev. 

"Neublížilo, to nie, ale...," skočil mi v momente do reči. 

"Tak? Kde je problém?" znel už celkom nahnevane, úsmev mi ihneď klesol. 

"Ja sa na to necítim," pokrčila som plecami. 

"Na čo presne? Na raňajky a kávu či zostať so mnou bez toho, aby to viedlo k sexu?" zarypol do mňa. 

Kiežby aspoň ten za niečo stál, ale od večierku a hádky so šéfom som bola hlavou niekde inde. Myslela som si, že mi sex pomôže uvoľniť myseľ, ale ani ten mi nepriniesol túžobnú úľavu. Filip si ani nevšimol, že som si sex akosi neužívala. Robil si so mnou, čo chcel a ja som bola akási apatická, nesústredená. 

Možno ma rozhodila tá hádka a možno ma skutočne hnevalo, že ma Markus Avery vtedy v Andromede tak sklamal. A možno mi iba vadilo, že sa stal kritikom mojich článkov. Po dlhom čase sa našiel niekto, kto ich nechválil. A ja som to nečakala, nebola som na negatívnu recenziu pripravená. Asi ma to mrzelo viac, ako som si pripúšťala.