Nový šéf

24.

*Markus Avery*

Sedel som zavretý vo svojej kancelárii a zazeral som do bielej steny pred sebou. Oči mi padali pod návalmi únavy a hlava mi šla vybuchnúť od migrény. 

Aj napriek tomu mi myseľ stále zabiehala k jednej konkrétne osobe...

Cítil som, že bola Albina akási nesvoja, napätá.  Nejako sa mi nezdalo, že hovorila všetko, čo jej Izabela stihla povedať. A ja som dlhoval Albine poriadne vysvetlenie. Nebol som však v nálade riešiť  všetky hriechy a krivdy hneď v pondelok ráno. 

Do noci som musel zmierňovať dopady Izabelinho úteku zo Sanatória svätej Alžbety, vyčistiť žalúdky niekoľkým zamestnancom zariadenia, prispieť riaditeľke ďalšou väčšou sumou za zachovanie mlčanlivosti a dôslednejšie dozretie na Izabelinu bezpečnosť. Izabelin stav bol katastrofálny a aj keď brala lieky pravidelne, zdalo sa, ju sťahovanie do nového mesta a nového sanatória úplne rozhodilo. Podcenil som to. A keďže som na štyri dni vypadol s Albinou na služobnú cestu do Viedne a Izabela si to nejako v tej svojej pokrivenej realite poplietla, dookola mi vyčítala, že som sa za ňou dlho nezastavil.

Napokon som zvyšok nedele strávil tým, že som do polnoci  iba telefonoval a zaspal som až okolo druhej nad ránom. 

Aj keď ma celkom rozhodilo, že sa Albina o Izabele dozvedela takýmto dramatickým spôsobom a nie priamo odo mňa, musel som si najskôr upratať bordel v hlave ja sám. Posral som, čo sa dalo. Na jednej strane som rozladil Izabelu, na druhej strane sklamal, šokoval a určite poriadne nahneval Albinu. 

Mal som to toľkokrát na jazyku. Toľkokrát som sa Albine chystal povedať pravdu, zdôveriť sa jej. Veď aj na tej módnej show sa pýtala, tušiac, že som bol akýsi unavený, nesústredený. A vlastne aj pár chvíľ predtým, ešte na apartmáne. A ja som, ako debil, mlčal. Niežeby som jej nedôveroval. Asi som skrátka len nechcel otvoriť tému Izabela tak skoro. Azda som sa domnieval, že by to medzi mnou a Albinou celkom pokazilo atmosféru. Možno som bol skrátka len sebec, čo odďaľoval odkrytie nepríjemného tajomstva.

Všetky pochybnosti a strach zdôveriť sa Albine sa však rozplynuli vo chvíli, keď som zbadal jej rozjasnené oči, zvierajúc práve rozbalené krásne žlté šaty, čo sa jej tak páčili vo Viedni na módnej prehliadke. Musel som sa na ňu usmiať. A aj keď potom len namrzene zazerala do svojho počítača, už som presne vedel, že som jej to jednoducho potreboval povedať. Povedať všetko. 

Po obednej prestávke som zrušil všetky dnešné stretnutia a s pomocou sekretárky Lucy som si dal Albinu opäť zavolať. Mne nevadilo zájsť si po ňu osobne, avšak zvyšku redakcie by to mohlo pripadať zvláštne a s Albinou sme prehnanú pozornosť nepotrebovali. 

Ako inak, neprišla hneď. Opäť ma nechala čakať, lebo to by proste nebola ona, ak by sa nepriečila a poslušne docupkala na zavolanie okamžite. 

"Volali ste ma, pán Avery?" ozval sa známy hlas a vytrhol ma z môjho zamyslenia. 

A možno aj mikrospánku. 

Mykol som hlavou k Albine, ktorá už stála vo dverách. Ani som nepočul, či klopala, či sa aspoň spýtala, či smela vojsť. Iba som ticho prikývol, spojac pery do tenkej čiarky. Narovnal som sa na stoličke a rukou jej pokynul, aby sa rovno usadila oproti mňa.