Nový šéf

19.

*Markus Avery*

Budík mi zvonil už o pol šiestej. Skoro som ten mobil vyhodil von oknom, vôbec som nebol vyspatý. Keď som sa vydriapal z gauča, na ktorom sa mi nespalo práve najlepšie, pomaly som pootvoril dvere do spálne, kde si Albina hovela snáď v najpohodlnejšej posteli na svete. 

Spala tak pokojne. Ležala na boku, schúlená opäť do klbka, tlačiac si kolená k hrudi. Zrejme to bola jej obľúbená poloha. 

Vôbec sa neprebudila, ani keď som malými krokmi potichu našľapoval na koberec, a ani keď parkety trochu zavŕzgali. Tvrdý spánok som jej ihneď závidel. 

Už som si bol na sto percent istý, že mala v sebe istú formu dievčenskej plachosti a krehkosti, ale ukrývala ich hlboko pod kamennou fasádou. Možno krehkosť a jemnosť boli kedysi jej prirodzenou súčasťou, ale život a skúsenosti ju naučili potlačiť to v sebe ako zlú spomienku.

Ťažko povedať, čo ma nútilo sa o ňu zaujímať. Či ten vnútorný rozpol, alebo istá podobnosť so mnou. Napriek tomu, že mala okolo seba mnoho ľudí a strhávala na seba pozornosť všade, kam prišla, sa občas musela cítiť osamelo. Asi ako ja. Možno len potrebovala niekoho, kto by ju videl, takú akou bola, dôveroval jej a ona jemu, mohla sa mu zdôveriť a vedela, že by ju nesúdil.

Zrejme to ma nútilo ju stále pozorovať aj v tejto chvíli.

S istotou som ale vedel, že akonáhle odídeme z Viedne, akonáhle skončí pracovná cesta, puto sa pretrhne a ja budem zas iba jej šéfom a ona iba mojou podriadenou. Určite to tak bolo lepšie, vo Viedni sme sa trochu odklonili od svojich rolí, sňali masky a dovolili si trochu blízkosti.

V mysli som si stále prehrával moment, kedy ma objala. Doslova som cítil, ako sa mi rozliala v náruči, tisla sa ku mne v plnej dôvere, tlačila mi hlavu ku krku, a ja som len vedel, že to bolo správne. Možno až príliš intímne, ale správne. Vanilková vôňa z jej vlasov ma nútila skláňať k nej hlavu, oprieť sa o ňu a tiež sa na chvíľu uvoľniť. Nechať sa ňou držať.

Azda si aj ona všimla moje napätie a chaos v mysli, ale nehovorila nič. Keď sa odtiahla, jej oči boli úprimné a nežné.

Ďakovala mi, ale mal som, naopak, ďakovať ja jej.

Možno sa mi priateľstvo s Albinou hodilo dokonca viac ako jej. 

Pozorujúc ju takú spokojnú, ani sa mi nechcelo odísť do pracovného kolotoča, ale musel som. Zahnal som zmätené myšlienky hlboko do útrob a radšej sa náhlil do kúpeľne, beztak som nemohol meškať.

Ešte pred odchodom z hotela som však spravil niečo, čo som ani sám nečakal, ale predsa som musel. Skrátka musel. 

Vzal som do ruky mobil a napísal jednoduchú, ale za to poriadne ostrú SMS správu. 

Rokovanie s Patrickom Coulsonom trvalo niekoľko hodín. Po stoosemdesiatych minútach som prestal sledovať čas. Ku koncu som sa už len nervózne ošíval, pretože som na svojom mobile videl opäť svietiť tri zmeškané hovory od Sanatória svätej Alžbety. Tak, ako včera pred módnou prehliadkou, aj dnes ma bombardovala ošetrovateľka jedným telefonátom za druhým. Tušil som, že sa zase niečo dialo, ale nemohol som len tak z meetingu vybehnúť a riešiť si dlhé minúty súkromné hovory. 

Uvedomil som si, že keď ma včera počas módnej prehliadky Albina spovedala, nič som jej nakoniec neprezradil. Bola rozkošná, keď sa snažila vyzistiť, čo mi bolo. Všimla si moju únavu a poklesnutú náladu. Už-už som sa jej chystal prezradiť aspoň čosi, no prerušila nás hlasná hudba a potom sme sa už k tomu nevrátili. Bol som sebec, keď som ju nútil hovoriť mi všetko, no  ja som nebol schopný zdôveriť sa s ničím.