Nový šéf

10.

V onen štvrtok sa po mňa Markus Avery zastavil  o deviatej ráno. Nemeškal ani sekundu. Už keď som zbadala jeho auto na parkovisku, nasucho som preglgla. 

Jednak som si okamžite spomenula na uplynulú sobotu, kedy mi nanútil svoju pomoc a odviezol ma domov. Jednak som si len ťažko dokázala predstaviť štyri dni v jeho blízkej spoločnosti. Štval ma už len keď sa díval, nieto ešte keď hovoril. 

Pohľad na neho ma však na pár sekúnd zmiatol. 

Na rozdiel odo mňa, Avery mal výbornú náladu. A vyzeral skvele. Na sebe mal elegantné čierne nohavice, bielu upnutú košeľu s rozopnutými vrchnými dvomi gombíkmi, drahé slnečné okuliare a žiarivo biely úsmev. Škeril sa na mňa hneď ako ma zbadal vyjsť zo vchodu. 

Vybehol z auta, medovým hlasom mi poprial dobré ráno, vzal mi z ruky batožinu, hodil mi ju do kufra  a ešte mi stihol otvoriť dvere na strane spolujazdca. Pohrávala som sa s myšlienkou, že opäť nasadnem  dozadu, ale povedala som si, že by som mala zachovať chladnú hlavu a prestať sa správať ako malé decko. Veď mi to bol iba šéf. 

Iba šéf. 

Iba ten otravný, panovačný, neznesiteľný šéf.

Len som mu na pozdrav zašomrala. Mne sa to ráno vôbec nezdalo ako dobré. Celú noc som sa prehadzovala a zaspala až okolo tretej. Kruhy pod očami som ledva zamaskovala make-upom. Hodila som na seba pohodlné tmavé jeansy a šedú blúzku bez rukávov s vyšším golierom, pretože aj keď mi modriny na krku už ustúpili, stále som mala pocit, že som ich tam videla.

Od začiatku cesty som mlčala, upierala pohľad von oknom, len matne vnímala hudbu z rádia a občasné začudované pohľady môjho šéfa. V duchu som počítala sekundy, do kedy by vydržal mlčať. Nemal toľko trpezlivosti ako ja. Ja by som bola schopná nehovoriť s ním celú cestu do Viedne.

Približne po polhodine trápneho ticha na mňa  niekoľkokrát po sebe mrkol a ja som sa už len zhlboka nadýchla. 

Tri...dva...jeden...

"To mieniš mlčať celé tri hodiny?" podpichol ma. 

Mala som chuť sa uškrnúť, ale ovládla som sa. Pohľad som stále smerovala do okna. 

"Buď to alebo spievať. Vyber si," vrátila som mu ten posmešný tón. 

"Ak spievaš dobre, tak mi to vadiť nebude," zachechtal sa.

"Myslíš, že by som sa ti tým vyhrážala, ak by som bola v speve dobrá?" 

Zasmial sa a pokrútil na mne hlavou. Vyšli sme na diaľnicu a on náhle dupol na plyn, až ma prudko zatlačilo do sedadla. Inštinktívne som sa chytila kľučky a vypleštila oči na mihotajúci sa svet vôkol nás. Až vtedy som sa konečne odvrátila od okna a zazrela po ňom. 

"Ježiš, to musíš tak letieť?!"

Naše pohľady sa stretli a ja som hneď pochopila, že sa na mne Avery celkom dobre zabával.

"Sme na diaľnici, Albina. Je tu povolená stodvadsiatka," uškrnul sa.

"Tak prečo ideš stoštyridsať?!" zasipela som. 

Zase sa zasmial, ale asi po minúte mojich ostrých pohľadov a jeho hlasných vzdychov citeľne spomalil.

"A vraj ja som panovačný kretén," zamrmlal si celkom potichu, no kútiky úst mu naďalej trhalo do úsmevu.

"Nechaj si tie poznámky pre seba, dobre?" iba som odvrkla.

"Iste, ako poviete, vaša výsosť," hodil na mňa rozjasnený, sarkastický úsmev a znovu sa vrátil k sledovaniu cesty, "jednému však nerozumiem. Ešte večer mi od teba prišla žiadosť o priateľstvo na Facebooku a teraz ma tu takto sekíruješ. Čo ti zase sadlo na nos?"