Nový šéf

27.

Avery sa rozhovoril o svojej minulosti a mne už po pár jeho vetách skoro padla sánka.

"Keď som mal devätnásť rokov, oženil som sa s modelkou, s ktorou som mal, nazvime to, prvý vážny vzťah. Bola to Izabela Denversová, rodinná známa. Už od mladosti trpela duševnou chorobou, ale to vo svete bohatých a ešte k tomu vo svete modelingu, nebolo nič nezvyčajné. Rodičia ma skoro zabili, lebo sme to spravili potajomky. A ja som ju vlastne ani nemiloval. Bol to skôr vzdor voči rodičom. A forma mladíckeho rebelstva voči povinnostiam.

Už po dvoch rokoch sa jej choroba zhoršila, až to bolo neznesiteľné a lieky či ambulantná liečba nepostačovali. Vrcholom bol potrat nášho spoločného dieťaťa. Už to, že otehotnela bolo pre mňa šokom a vlastne aj pre ňu ako modelku, no potrat ju celkom odstavil. Už to nebola ona. Po dvoch pokusoch o samovraždu ju umiestnili na psychiatriu, kde musela ostať pod každodenným dohľadom, a keďže nej stav bol temer rok konštantný, súd ju nakoniec na žiadosť jej rodičov zbavil svojprávnosti. To už sme boli rozvedení. Viem, nepomohol som jej tým, no musel som sa aspoň nejako od nej oslobodiť. Pripútala má k nej však vina, výčitky svedomia.

A tak jej dodnes platím súkromné zariadenia a utajujem jej existenciu, aby ju médiá nepretriasali. A aj po nástupe do Timeless som ju musel presunúť sem do mesta, aby som ju mal pod kontrolou, dozrel na starostlivosť a financie. Jej rodičom platím hotel, keď za ňou chodia. Mysli si o mne, čo chceš, ale toto je celá pravda, ktorú som ti mal povedať už vo Viedni."

Keď sa odmlčal, nezmohla som sa na slovo. Spracovávala som jeho dlhý monológ, cítiac, že sa mu hovorilo veľmi ťažko. Nebola som najprv spôsobila plne porozumieť významu jeho viet, až po pár sekundách mi došlo, akou hlúpou som bola.

"V nedeľu ušla zo Sanatória svätej Alžbety, nastúpila tam nejaká nová ošetrovateľka a nedostatočne ju informovali o Izabeliných stanoch. Izabela si vzala do hlavy, že som ju opustil a vydala sa ma hľadať. Našťastie si ju v redakcii našla ty. Netuším, ako je možné, že ju vrátnik pustil dnu a ako vôbec prešla cez security na prízemí budovy, no zrazu bola tam," dodal ešte.

"Ale veď...ale veď mala tvoje priezvisko. Na tom nemocničnom náramku...," koktala som.

Iba to jedno ma asi ešte stále trápilo.

"Hej, po rozvode som navrhol, aby sa aj naďalej volala Izabela Avery Denversová, lebo moje meno jej zaručuje diskrétnosť a serióznu starostlivosť," objasnil mi pohotovo.

Chápavo som prikývla, meravá, roztrasená a celkom zmätená.

"Markus ja...," chcela som niečo povedať, naznačiť niečo, no skočil mi do reči.

"Chodím za ňou zriedka, možno by som mal častejšie, lenže jej stav sa kvôli mojej návšteve zhorší ešte viac než je a...len občas sa z toho vyhryzie. Niekedy mám pocit, že len čaká na príležitosť, aby si zase pokúsila vziať život...," zachripel a uprel pohľad do tmy pred nami.

"Markus...," šepla som, neschopná viacej slov.

"Nemusíš má ľutovať, ja som s tým už po tých rokoch viac-menej uzrozumený. Je súčasťou môjho života už dlho, vieš. Aj keď by som už niekedy najradšej pretrhol tie nitky a oslobodil sa. Nemôžem skrátka, nedá sa to. Cítim sa vinný, že skončila takto. Ak by som ju mal ozaj rád, ak by som jej viac pomohol, keď čakala to malé...ak by...boli sme primladí na rodinu, nie to ešte na duševné choroby," vzdychol.

Keďže som nevedela nič povedať, rozhodla som sa aspoň prinútiť telo k pohybu. Ako som si k nemu sadala na schody, nespustil zo mňa prekvapené oči. Až môj pohyb k jeho ruke ho dostatočne zaujal a zamyslene sledoval, ako som mu vzala ruku a celú ju prikryla svojou dlaňou. A on mi to bez váhania dovolil. Celkom prirodzene sa naše prsty preplietli do seba, akoby to nebolo nič nezvyčajné.