Nový šéf

20.

*Markus Avery*

"Ja viem! Ale bude to moja blbosť. Moja starosť. Môj zasraný problém!" zhúkla na mňa tak prudko a nahlas, že pár pohľadov sa zvrtlo naším smerom. 

Dvakrát som na ňu v šoku zamrkal, no potom som iba pokrútil  hlavou, neschopný žiadneho slova či argumentu. Ak by som bol k nej úprimný, povedal by som jej, že bola hlúpa, sprostá či iracionálna. Netušil som, čo si chcela dokázať tým, že Berga odmietala udať. Musel som sa sakramentsky ovládať, ale ústa boli rýchlejšie než hlava.

"Fajn! Ale potom za mnou nelez so psími očami, že sa ti zas niečo vyviedol! Nemienim na teba míňať energiu, keď o to nestojíš." 

Až jej pohľad, najskôr šokovaný, potom viditeľne ublížený a napokon celkom ľadový, ma prebral z tranzu, do ktorého ma dostala zúrivosť a príliš pozde som si uvedomil, čo som vypustil z úst.

"Fajn!" zasipela a odvrátila tvár. 

Prudko som sa nadýchol, no hneď aj pomaly vydýchol. Chcel som niečo rýchlo povedať, ale nevedel som čo.

Prečo by som aj mal? Prečo by som sa mal ospravedlňovať? Albina o moju pomoc očividne nestála a navyše, mala sčasti pravdu. Berg bol naozaj JEJ problém, nie môj. Nemal som sa do toho starať, nemal som sa pýtať. Ak chcela trucovať, mohla koľko len chcela, pokiaľ bola schopná plniť si svoje pracovné povinnosti. Nemala ma to čo zaujímať. Zbytočné sračky navyše, ktorých som mal dosť aj bez nej. 

Ticho a napätie medzi nami sa dalo krájať. Aj Albina párkrát vyzerala, že chcela niečo povedať, ale napokon ostala ticho. Napokon sa z ničoho nič postavila, vzala si svoje veci a proste len tak odišla. Bez slova. 

A ja som ju nezastavil. 

Najskôr som zúril. Mali sme predsa nejaké povinnosti, hádky-nehádky a ona ich celkom otvorene odignorovala. Potom ale prišli manželia Russovci, konatelia jednej významnej  spoločnosti s kozmetikou, a postupne som sa upokojil, lebo som musel. Až keď manželia približne po dvoch hodinách odišli z reštaurácie a ja som si volal šoféra, došlo mi, čo som vlastne spôsobil. 

Už v aute som Albine volal, ale mala mobil vypnutý. Nahlas som zanadával a súril šoféra, aby pridal plyn. Do výťahu som skoro bežal, ako aj po chodbe k apartmánu. Dvere som otvoril čipovou kartou, ale presne som tušil, že dnu nájdem iba ticho a tmu. 

Albina tam nebola. 

Znovu som sa jej pokúšal dovolať, ale stále sa mi ozývala len odkazová služba. Vyčerpane som sa zvalil do kresla v obývacej časti nášho apartmánu, rukami si zakryl tvár a na moment som si dovolil spomaliť, stíchnuť, upokojiť sa. 

Bolo mi jasné, že som to posral na plnej čiare. Albina mi dôverovala. Všetko mi hovorila len preto, že som ju nútil, nie preto, že chcela. Nelozila za mnou a nevyžadovala si moju pozornosť, to ja som z nej informácie ťahal. Možno by som ju napokon presvedčil, aby šla Berga udať, ale nie takým spôsobom, akým som na ňu šiel dnes. Možno ozaj bola sprostosť, že som mu napísal, no neovládol som sa, nedalo sa to. 

V kresle som bez slov možno sedel aj celé hodiny. Nesledoval som viac čas, len som stále pozoroval mobil, čakal, kedy mi príde notifikácia, že už bola Albina dostihnuteľná. Nespal som, nedriemal. Aj keď sa mi oči zatvárali, nedokázal som sa natoľko uvoľniť. Bál som sa, že by Albina v tej svojej tvrdohlavosti a urazenej pýche spravila nejakú hlúposť. 

Po ďalšej dlhej chvíli ticha som zrazu za svojím chrbtom započul pípnutie a otvorenie dverí na našom apartmáne.

"Albina!" vyskočil som na rovné nohy.