Nový šéf

31.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že by sa mohli títo dvaja poznať.

Počula som len časť toho, čo hovorili, ale hneď mi bolo jasné, že som bola hlavou témou ich debaty. Mala som prestať počúvať a odísť od dverí do  Averyho kancelárie, ale zvedavosť mi nedovolila urobiť ani jeden krok.

"Takže si ju ešte stále nepretiahol?" čudoval sa kamarát. 

"Nie, ježiši," vyprskol Avery.

"To je divné...tak si to zrekapitulujme. Ty si s tou neznámou kráskou ešte nespal, ale podľa tvojho rozprávania si s ňou celkom často, podstatne často sa s ňou olizuješ a ktohovie čo ešte, ale k ničomu inému nedošlo. Chápeš už ako to znie?"

Neznámou kráskou? 

Zrejme sa  kamarátovi sa nepriznal, že šlo o mňa. 

"Hej...," frflal šéf.

"A na čo ešte čakáš?" smial sa kamarát. 

"Ale ja ju nechcem...teda chcem, ale nie...," koktal Avery, myšlienku na moje sklamanie nedokončil.

"Ty sa s ňou chceš dať dokopy?" spýtal sa kamarát na rovinu.

Zatajila som dych, srdce mi podskočilo hádam aj trikrát silnejšie než obvykle... 

"Nie!" odvrkol Avery rozhodne.

...a náhle akoby prudko zastalo. 

"Tak potom?" naliehal kamarát. 

Túto otázku som mala na jazyku aj ja. 

"Ak sa s ňou vyspím, všetko sa poserie. Sám vieš, ako to chodí," hovoril Avery akosi tlmenejšie. 

"No, áno...ale aj ja som mal pár takých, hm, obľúbenkýň, s ktorými som sa zabával častejšie. Ak mi rozumieš. Nemusíš to skončiť po tom jednom raze," navrhoval kamarát. 

Obľúbenkýň?!

"Keď ja neviem, kam to smeruje," mrmlal Avery.

Ani ja, Markus, ani ja...

"A čo keď sa ona zamiluje?" 

Stuhla som. Ani som nežmurkla. 

"To nie, nesmie," vydýchol môj šéf znepokojene. 

"Ale stať sa to môže," upozornil ho hneď kamarát. 

Môže... môže? 

"To by nebolo dobré," tvrdohlavo si stál Avery za svojím. 

"Tak to ukonči, Markus. Alebo sa s ňou vyspi a uvidíš, kam to až zájde. Nechaj to ísť samé. Ja by som to tak urobil," skúsil to kamarát inak. 

"Hej, ty určite," zasmial sa Avery.

"Nechceš vzťah, nechceš jednorazový románik... Čo vlastne chceš?" 

Averyho a môj spoločný známy mi bral otázky priamo z jazyka.  

"Dnes som jej povedal, že ju mám rád," vydýchol akoby zahanbene.

Ľutoval to? Nebola to pravda? Akoby nemohla?! Veď...

"Výborne!" zahlásil kamarát ironicky, "a máš?"

Odpoveď som, bohužiaľ, nepočula, len Averyho tichý vzdych. Skoro som tie dvere v tej chvíli rozrazila. Ledva-ledva som sa ovládla a nevlietla tam.

"Povedal som ti riešenie. Zamotávaš sa do toho. Ak nechceš, aby z toho bolo niečo vážnejšie, musíš konať. Buď tak, alebo tak."

Kamarát mal pravdu.