Nový šéf

25.

Do práce som dobehla celkom zadychčaná. Ešte aj ľudia v prízemnej vstupnej hale Warrenstar na čele s malou recepčnou, inak celkom zaneprázdnení vo svojich hlavách, si ma nechápavo prezerali. Musela som vyzerať, že som práve dobehla maratón. 

Bolo by to celkom obyčajné utorkové ráno...

...ak by sa nestalo hneď zrána čosi divné...

...a ak by ma o desiatej nečakalo fotenie s neznesiteľným Markusom Averym...

...s tým Averym, čo mal, len tak mimochodom, manželku v akomsi sanatóriu...

Musela som sa upokojiť, na toaletách si ešte pred vstupom do priestorov redakcie opláchnuť tvár ľadovou vodou a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnuť. 

"Tak fajn, dala som ti jeden celý deň, aby si sa aklimatizovala na prácu a domov, ale teraz som už fakt celkom netrpezlivá a rada by som vedieť, čo sa udialo na služobnej ceste so šéfom. Lebo, Albina, aj keď mlčíš, nám s Adele je úplne jasné, že niečo sa udialo," rozhovorila sa Vera, keď sme si pripravovali rannú kávu.

Len horko-ťažko som potláčala nervozitu. Jednak ma stále mrazilo z ranného zážitku, jednak som nemala premyslené, čo som chcela a čo nechcela kamarátkam prezradiť. Opierali sme sa o malú kuchynskú linku v zadnej časti redakcie, kde sme si každé ráno dopriali, zašité v kuchynskom kútiku, trochu pokoja.

"Bol ako typický šéf. Albina sem, Albina tam, iba ja, ja, ja. Klasický on," mykla som plecami, márne dúfajúc, že jednoduchá odpoveď by Veru uspokojila. 

"Ale? Tak už presne vieš, aký je? No vrav, preboha. Hádam sa nestalo niečo, hm, také delikátne, že o tom musíš mlčať?" nadvihla jedno obočie a škerila sa ako malé zvedavé dieťa.

Rázne som pokrútila hlavou: "Kdeže. Nepreháňaj, prosím ťa." 

Vera by sa za iných okolností zasmiala, ale asi som nepôsobila až tak presvedčivo. 

"Nejaká si čudná. Adele mala asi pravdu, keď hovorila, že si posledne akási...nesvoja," prižmúrila Vera oči, skúmajúc moju bledú tvár.

"To iba," hľadala som správnu výhovorku, lebo pravdu by som sotva vysvetlila počas pitia jednej kávy, "dnes máme s Averym fotenie. A mne sa do toho moc nechce." 

"Aké fotenie?" 

"Do nového čísla Timeless. Minule bola dvojstrana o ňom, teraz bude o tvárach Timeless. Rozumieš, oživenie. Nápad pána Olivera," otrávenie som ani nemusela predstierať.

"Uf, a tebe to vadí? Nie je to práveže super? Veď budeš ako fotomodelka," pokúšala sa ma Vera pochopiť. 

"Hej, iste, celá ja. Fotomodelka," odfrkla som podráždene, odpíjajúc si z tmavého teplého životobudiča.

Vera si nahlas vzdychla a potom ma len jemne chytila za plece. 

"Albina, zlatko, daj sa dokopy, lebo pôsobíš ako kôpka nešťastia. Ak nechceš hovoriť, fajn. Ja počkám, ale skôr či neskôr sa niekomu budeš musieť zdôveriť, lebo praskneš," zaryla do mňa svoj azúrovomodrý pohľad. 

Pomaly som jej prikývla, ale ozaj som nechcela hovoriť. Nikomu. Lebo ak by som všetko povedala nahlas, povedala by som to aj pred sebou a to bolo stokrát horšie. Stačili splašené myšlienky. 

Na fotenie sme sa presunuli do exteriéru budovy Warrenstar. Fotografovi napadlo, že chladné betónové múry dodajú foteniu ten správny moderný šmrnc. Bolo krásne slnečné počasie, už o desiatej bolo cítiť silu teplých lúčov. Avery nemeškal ani minútu. Oblek, ktorý nosil na bežný pracovný deň vymenil za matný čierny luxusný oblek známej značky, pod ten si dal iba rovnako čiernu košeľu bez kravaty a namiesto elegantných poltopánok si navliekol converse biele tenisky. Tipovala som, že z recesie. A klamala by som sama seba, ak by som tvrdila, že nevyzeral dobre.