Nový šéf

12.

*Markus Avery*

Hotel nám poskytol auto aj osobného šoféra, takže som sa nemusel starať o dopravnú špičku a v pokoji si vyriešiť posledné služobné telefonáty. 

Kým ja som počas jazdy autom telefonoval s majiteľom Timeless pánom Oliverom a oznamoval mu, že sme mierili na charitatívny večierok, Albina vedľa mňa mlčky hľadela von oknom a nervózne si zvierala obe ruky, položené na nohách. 

Zdalo sa mi až zvláštne, ako napäto a rozrušene pôsobila. Nepasovalo mi to k nej. Vyzerala viac než dobre. S takou postavou a krásnou tváričkou sa mala niesť so vztýčenou hlavou ako kráľovná, ale predsa sa vedľa mňa krčila do zadného sedadla, očami mihotala po okolí a prerývane dýchala. 

Na moment mi napadlo, že by som ju mal schytiť za ruku, zastaviť to mrvenie prstov a opäť ju uistiť, že všetko dobre dopadne. Ešteže ma tak v mobile zamestnával výrečný pán Oliver. Aj keď som sa veľmi na jeho monológ nesústredil, priviedol ma svojím vysokým hlasom do reality a rýchlo som si pokus o fyzický kontakt s Albinou rozmyslel.

Posledná facka ozaj bolela...

Možno ešte nikdy v živote nebola na tak honosnom večierku, alebo neniesla takú zodpovednosť. Možnože si uvedomovala viac ako ja, prečo bolo dôležité, aby sme urobili dobrý dojem na bohatých hostí. 

A možno takou sebaistou, za akú som ju považoval, nikdy v skutočnosti nebola. Bolo možné, že s sa tak predo mnou iba tvárila a v skutočnosti bola mladým naivným dievčatkom, tak ako mnoho iných, čo som poznal. 

Sám pre seba som chcel pokrútiť hlavou. 

Albina bola zvláštna len posledné dni. A bolo iba mojou chybou, že som si to nejak priveľmi všímal. Určite za tým bol ešte stále incident s Filipom Bergom. Nevedel som a asi som ani nechcel vedieť, čo jej vlastne spravil a čo sa medzi nimi udialo. 

Ani na jednom z nich mi vlastne nezáležalo, ale z duše som nenávidel fyzické násilie na ženách. Úbožiaci ako Filip Berg by mali hniť v base a nie sa spokojne vyvaľovať doma na gauči. Vyhodiť ho bola aspoň malá satisfakcia pre moju zúrivosť. Bolo mi jasné, že Albina tušila, prečo som ho prepustil, ale bolo mi to jedno. Spravil som to skôr kvôli sebe, než kvôli nej. Keby som sa mal v práci čo i len raz naraziť na jeho ksicht, asi by som sa nezdržal. 

Nech už bola Albina akákoľvek, nezaslúžila si také zaobchádzanie, to som si bol istý. A ani stres, čo na nej ten incident zanechal. 

Oliverov monológ som prerušil, poprial mu pekný zvyšok štvrtku a vsunul mobil do nohavíc. Opäť som sa na krátko zadíval na duchom neprítomnú Albinu, uvedomujúc si, že som nad ňou opätovne zbytočne veľa premýšľal. 

"O päť minút sme na mieste, pane," oznámil nám šofér vecne a vytrhol ma z myšlienok. 

Aj Albina sa akoby prebrala, narovnala sa a naťahovala krk, aby si lepšie obzrela historickú budovu, ku ktorej sme sa blížili. 

"Pripravená?" nadhodil som s miernym úsmevom. 

Bolo mi jasné, že ani zďaleka nebola pripravená.

"Samozrejme," odvrkla tým svojim typickým chladným tónom. 

Šofér nám zastal rovno pri chodníku, vedúcemu priamo k vstupu do budovy. Od obrubníka, cez mohutné kamenné schodište až k roztvoreným dvojkrídlovým dverám bol natiahnutý červený koberec. Musel som uznať, že organizátori si skutočne dali záležať. 

Vybehol som z auta, rýchlo ho obehol a otvoril dvere Albine. Nastavil som jej ruku, aby pre dlhú čiernu róbu dokázala poľahky vystúpiť, ale ona ku mne len zdvihla pohŕdavý pohľad, moju ruku odignorovala, a pridržiavajúc si dlhú sukňu, vyšla z auta celkom sama. Uškrnul som sa. Opäť. Nevzala by ma za ruku, ani keby jej to vykúpilo holý život.