Nový šéf

30.

Ani jedlo som nevnímala, keď vedľa mňa Avery spokojne žul svoje lasagne, akoby bolo celkom normálne, že sa prišiel naobedovať priamo k nám, a keď ma popritom Vera s Adele prepichovali svojimi zaskočenými, zvedavými pohľadmi. Čakala som od nich minimálne tristo otázok. 

O interview s Averym som im tak trochu zabudla povedať, celkovo som sa od nich posledné dni poriadne dištancovala a ony to začínali vnímať. Tušili, že sa niečo dialo, no zatiaľ  mi nechávali čas. Otázne bolo, do kedy. 

Dojedla som a odvážila som sa pozrieť na svojho šéfa, ktorý už tiež odkladal svoje príbory a chystal sa na odchod. Videla som ako sa snažil potláčať úsmevy. Iba som pri pohľade na neho pevne stisla pery, túžiac mu dať jednu za ucho pre jeho samoľúbosť a arogantnosť. Videl, že som bola totálne rozladená, a jemu sa to snáď asi aj páčilo. 

Keby vedel, čo za chaos som v sebe mala...

...chaos, ktorý spustil svojimi slovami, bozkami a dotykmi. 

Hovoril, že ma nesmel bozkávať a predsa bozkával. Tvrdil, že ma nemal chcieť inak než kamarátku, kolegyňu a predsa ma chcel. Presviedčal ma, že medzi nami nesmelo byť nič vážne, lebo on to tak nevedel, no mne sa to predsa celkom vážne zdalo. 

Markus Avery snáď sám nevedel, čo chcel. Bál sa záväzkov, a ja som to celkom chápala, vzhľadom na jeho minulosť. Bolo tu však jedno veľké ale. Avery mal svoje dôvody, no aké som mala ja? Stačila výhovorka, že som nemala vzťah viac ako rok? Všetky moje úvahy však stáli a padali na Averyho vyjadreniach. Aj keby som ja našla v sebe odhodlanie, on zrejme nie. 

Tak prečo po mne tak pozeral? Prečo mu oči pri pohľade na mňa tak žiarili? Prečo sa na mňa tak usmieval a snažil sa byť v mojej blízkosti? 

Možno sme mali radšej namiesto bozkávania viesť seriózny rozhovor. 

"Slečna Rudan, môžeme?" oslovil ma náhle a mňa až trhlo, keď som sa prebrala z tuhého zamyslenia. 

Iba som nemo prikývla, hodila som ospravedlňujúce pohľady smerom k dievčatám a náhlila som sa za svojím nevyspytateľným šéfom von z reštaurácie, mieriac si to k výťahom. Vo výťahovej kabínke sme sa ocitli úplne sami, čo bolo na obednú dobu celkom nezvyčajné. A o to boli jeho pohľady a úsmevy intenzívnejšie. 

"Nepozeraj sa tak na mňa," zamrmlala som do zeme, hryzúc si do pery, aby som tak maskovala úsmev.

"Ako?" bavil sa na mojich rozpakoch.

"Markus," napomenula som ho jediným slovom.

"Môžem ja za to, že si taká pekná, keď sa červenáš?" 

Nevedela som sa neusmievať, keď hovoril také veci. Razom som karhavo pokrútila hlavou, ale keď som oči zdvihla k nemu a zbadala ten nádherný úsmev a mäkký pohľad, ktorým ma  hladil po celom tele, hneď som si priala, aby cesta výťahom trvala o čosi dlhšie. Zmohla som sa len na tichý výdych. 

Výťah cinkol a on mi pokynul, aby som kráčala prvá. Trochu som sa vzchopila a vykročila som do chodby. Viedol ma do zasadačky, kde na nás už čakala vyškerená Angelika Waltersová, kolegyňa, čo mala na starosti tvorbu a editáciu všetkých rozhovorov. Vždy som jej túto náplň závidela, lebo sa postretala s mnohými slávnymi či významnými osobnosťami. 

"Dobrý deň, pán Avery, Albina. Môžeme začať?" usmiala sa na nás Angie, keď sme si sadli s Averym vedľa seba, rovno oproti nej. 

Mykla som plecami a Avery mĺkvo prikývol. Ani jeden z nás nepoznal otázky dopredu, tak sme boli celkom zvedaví, a tak trochu aj napätí, čo si na na nás Angie vymyslela.