Say Something || h.s [SK]

37. chapter

„Dúfala som, že sa dneska zobudím a Zayn mi povie, že si sa prebudil, ale nie ja som tu a ty stále tu." Pocítim slzy na krajíčku, no nedovolím im výjsť von. Ešte nie. „Prečo sa ku mne nechceš vrátiš? Už sú to dva týždne. Harry prosím." Smkrnem a hlavu položím na naše ruky, no nie na dlho, keď pocítim, že mi slzy stekajú po lícach znova sa vzpriamim a usmejem sa. „Chýbaš mi," šepnem a práve vtedy niečo pocítim. Harryho prst sa pohne a ja šokovane otvorím ústa.

///

„Harry?!" automaticky sa postavím a moje oči sledujú všetky prístroje a hlavne Harryho telo, no už sa nič nedeje. Čo ak sa vôbec nič nestalo a ja si všetko namýšľam? Preboha predstavujem si veci, ktoré sa vôbec nedejú. Až takto ďaleko som sa dostala?

Moje tenké bezvládne telo znova dopadne na drevenú stoličku a z mojich úst sa vydrie niečo ako výdych. Zahryznem si do vnútornej pery a znova chytím Harryho ruku. Je studenšia ako predtým takže nie je vôbec pravdepodobné, že pohol prstom. Bože! Mala som aspoň kúsok nádeje, ale teraz...Oči mi zablúdia na pootvorené okno, z ktorého vychádza spev vtákov a vtedy sa to stane. Harryho EKG začne hlasno pípať, jeho pulz sa začne znižovať a ja sa okamžite postavím.

„Doktor!" automaticky skríknem. Do Harryho izby hneď vojdu dvaja doktori a sestrička. Chcem tam ostať, ale viem, že nemôžem. Poslednýkrát sa pozriem na Harryho a opustím izbu. Sadnem si na lavičku a moja tvár mi padne do dlaní. Je strašné vedieť čo sa tam deje. Harrymu zlyháva srdce. Oči ma začnú štípať a ja viem, čo to znamená. Ak mám pravdu povedať je to moja každodenná rutina preto stále pri sebe nosím vreckovky.

Po piatich dlhých minútach sa dvere konečne otvoria a ja sa hneď postavím. „Srdce nechce spolupracovať, ale nakoniec sa nám ho podarilo zachrániť." Povie jeden z doktorov a slabo sa usmeje. Prikývnem a pomaly sa vrátim k Harrymu. Prístroje už zase ticho pípajú v hudobnej harmónií. Staršia sestrička poslednýkrát upraví Harryho posteľ a po tichu odíde. Nesadnem si, iba ostanem stáť pri posteli.

„Čo vystrájaš? Vieš ako som sa zľakla? Takto som sa v živote nebála. Už som sa zmierila s tým, že si v kóme, ale toto?" vydýchnem a znova mu napravím jeho kučery. Sú stále také isté ako každý deň a stále mu padajú do tváre, no ja ich rada začesávam do zadu ako to robil on.

„Tori?" do izby vojde Gemma a Anne.

„Mal zástavu." Vykríknem a hodím sa jej okolu krku. „Nechám vás tu musím ísť na vzduch." Utriem si slzy a opustím izbu. Výťahom sa zveziem dolu a po dlhej chodbe prejdem až k dverám. Keď sa konečne nadýchnem zatvorím oči a slabo sa usmejem. Som rada, že ho zachránili, pri tom pípaní som si vážne myslela, že ho stratím úplne.

**

20.8.2014

Keď toto niekedy niekto bude čítať určite si o mne pomyslí, že som na tom bola psychicky zle a toto všetko som si vymyslela. Možno schizofrénia? V hlavách ľudí sa sa vytvárajú rôzne myšlienky. Ale bohužiaľ toto je život a ja ho už nezmením. Myslela som, že keď si začnem písať denník a všetko sem vyklopím trochu sa mi uľaví, ale nepomohlo to ani z polovice. Každým dňom si začínam viac uvedomovať, že denník proste nie je Harry a nikdy nebude. Sú to len nejaké kusy papiera polepené lacným lepidlom a „uzamknuté" stuhou, ktorá ho ozdobuje. No nijako nepomáha ľudskému životu.

Zatvorím ho a zatiahnem stuhou. Znova ho skryjem na miesto kde bol predtým a pozriem sa na seba do zrkadla. Vyzerám ako úplná troska. Ako som sa mohla takto zmeniť za pár mesiacov? Moja pleť je bledá ako každá stena v opustenom dome pričom na nej žiaria kruhy pod očami, ktoré sa vážne nedajú zakryť, ale ja sa o to ani nesnažím.