Say Something || h.s [SK]

30. chapter

Zobudím sa na pohyb vedľa mňa. Pomaly otvorím oči a všimnem si Harryho telo vedľa mňa ako ma objíma. Oči má stále zatvorené takže tipujem, že ešte spí. Usmejem sa a zahľadím sa na neho. Síce som bola včera opitá, ale neľutujem, čo som urobila. Až tak veľmi opitá som nebola a veľmi dobre si pamätáš, čo sa stalo. Otočím sa na druhú stranu a zahľadím sa nočný stolík. Hodiny ukazujú trištvrte na deväť.

„Sakra práca!“ skríknem hlasnejšie akoby som mala a rýchlo vyskočím z postele. Zo skrinky si vytiahnem nohavičky, ktoré si následne oblečiem a natiahnem sa po podprsenku, ktorá leží na zemi. Zapnem si ju a vtedy si ozve Harryho zamrmlanie.

„Dobré ráno.“ Usmeje sa a hlavu si položí na miesto, kde som ešte pred chvíľou ležala ja. „Prečo utekáš? Si predsa doma nie? Utekať by som mal ja.“ Pobavene zdvihne obočie a prejde si rukami po tvári.

„Musím ísť do práce.“ Poviem pri navliekaní kratias  a následne si z vešiaka zoberiem ružové tričko. „Neviem kedy prídem. Správaj sa tu ako doma, nemal by nikto prísť. Zavolám ti.“ Poviem rýchlo a nahnem sa k nemu, aby som na jeho perách mohla zanechať krátky bozk. 

„Ahoj,“ usmejem sa a otvorím dvere. Nečakám kým niečo poviem rovno ich zase zatvorím a rýchlo zbehnem dolu po schodoch. Obujem si čierne converse a z vešiaka si zoberiem svoju kabelku. Posledný krát sa pozriem do zrkadla  a zistím, že vyzerám hrozne, ale momntálne mi to môže byť jedno. Namaľujem sa tam. Aspoň dúfam. Schmatnem kľúče a rýchlo vybehnem z domu. zabuchnem dvere a pridám do kroku. Cesta mi trvá viac ako päť minút.  Dvere na obchode otvorím presne o deviatej. Sakra hneď prvý deň a idem len tak tak.

 „Ťažká noc?“ Vyruší ma Camin hlas, keď vojdem dnu.

„Hej niečo také,“ prikývnem. „Fakt ma mrzí, že už v prvý deň idem neskoro.“ Skrčím obočie a tašku si položím na pult.

„Je to v pohode. Šéf tu ešte nieje a neviem, či príde. Mám pocit, že dneska išiel do inej pobočky.“ Mykne plecami a prejde k dverám aby mohla vymeniť zatvorené za otvorené. Prikývnem a vyberiem si mobil, aby som si vypla zvonenie, no nenájdem ho. Do riti, určite som ho v tom zmätku zabudla doma. Pokrútim hlavou a pozriem sa na Cami.

 „Tuto máš. Pripni si to na tričko, alebo nohavice ako chceš.“ Usmeje sa a podá mi menovku s mojím menom. Pripnem si to ku srdcu a vydýchnem. Prejdem okolo pultu a zdvihnem dvierka aby som sa dostala ku pokladni.

„Nemohla by som si zavolať? Vieš ponáhľala a nejako som si zabudla mobil,“ opýtam sa Cami, keď si všimnem jej mobil pri pokladni. Iba prikývne a s úsmevom mi ho podá. Poďakujem a vytočím moje číslo. Harryho ešte naspamäť neviem.

„Prosím?“ ozve sa z druhej strany Harryho hlas.

„Odkedy dvíhaš môj mobil?“ opýtam sa urazene, ale iba to hrám. Chcela som aby to zdvihol.

„Myslel som, že si to ty.“ Zasmeje sa.

„Fajn, no a asi prídem okolo štvrtej. A inak ak si hladný niečo je určite v chladničke a ak príde Zayn to si nevšímaj.“ Poviem vážne, ale mám chuť smiať sa.

„Zayn?“ opýta sa a ja počujem v jeho hlas, prekvapenie?

„Robím si srandu,“ už to nedokážem v sebe dusiť a zasmejem sa. „Tak sa vidíme večer a Harry?“

„Hm?“ opýta sa a ja počujem ako otvára chadničku.

„Ľúbim ťa.“ Poviem s úsmevom a zložím. Včera, keď mi o povedal. Nepovedala som nič. Nevedela som, čo mám povedať, ale teraz to viem. Moje city sú pravdivé a konečne som to slovo zo seba dostala.