Say Something || h.s [SK]

14. chapter

„Neviem o čom hovoríš." nervózne pokútim hlavou a prejdem okolo Harryho k dverám nášho domu, no jeho ruka ma zastaví tým, že ma chytí za zápästie a otočí si ma k sebe tvárou tvár. Zalapám po dychu a na sucho prehltnem. V hrdle sa mi začína tvoriť guča v tvare knedlíka a spodná pera sa mi nebezpečne trasie.

„Vieš to veľmi dobre," ironicky sa zasmeje. „Victoria prečo si zrazila toho človeka?" opýta sa a zatne sánku. Znova prehltnem a zatvorím oči. Má vôbec zmysel klamať, alebo namietať? Ale odkiaľ to vie? Preboha človek nemôže byť taký dobrý v tomto. Predsa len nemal žiadne dôkazy, alebo som sa celý čas mýlila.

„Koho som zrazila?" snažím sa o úsmev, aby som nevyzerala nervózne, ale nejde to. Harry sa usmeje a pokrúti hlavou. „Klamanie ti nejde. A ani sa o to nesnaš som skúsený. Ja viem kedy človek klame  a klamstvo od teba cítiť už na kilometre." pošepká mi do ucha a pustí mi ruku.

„Je ten človek mŕtvy?" vydýchnem a sklopím zrak. „Nie, ale to nič nemení na tom, že si ho tam nechala."

„Ako vieš, že som to bola ja?" zdvihnem zrak k jeho zeleným diamantom a urobím menší krok dozadu. Sme až príliš blízko seba a ja mám pocit, že to nie je správne. Bože mám taký strach. Nikdy na to nemal prísť. Nechcem skončiť niekde zavretá desať rokov. Preboha, bola som tak hlúpa.

 „Mám dôkazy, ktoré ťa dostanú do basy a hovorím ti nieje to tam pekné." usmeje sa a oprie sa o zábradlie na terase. „Nie! Harry ty ma nemôžeš zavrieť! Ja nechcela som to, bola to sekunda ja ani neviem ako sa to stalo a ani tam nebol prechod prechodcov mal mať na sebe nejaký znak, že tam vôbec je." skríknem a cítim ako sa mi v očiach začínajú tvoriť slzy.

„Práve si sa priznala Vick." ruky pustí podĺž jeho tela a urobí krok ku mne. „Prosím." šepnem a zatvorím oči, čím dovolím nahromadeným slzám, aby stiekli po mojich lícach až na zem k mojim nohám, ktoré sa jemne trasú od strachu.

„Prosenie ti nepomôže, iba ak.." začne, no hneď sa aj zasekne. „Ak? Ak čo?" urobím krok k nemu a zdvihnem zrak, aby som mu videla do očí. Zasmeje sa a a rukami si prejde do vlasov. Ostane ticho. Prečo nič nehovorí? Nenávidím to.

„Robím si srandu, nič ti nepomôže." zasmeje sa až zakloní hlavu do zadu. Nadýchnem sa a ostanem pozerať pred seba. „Harry prosím urobím čokoľvek, len ma prosím ťa nezatváraj tam. Hnusí sa mi to aj vysloviť." prehltnem

„Tak prečo si to urobila?"

„Ja som nechcela vážne, ja proste.." zalapám po dychu a ostanem bez slov. Zošuchnem sa na zem a sadnem si na rohožku pred dverami. Nohy si pritiahnem k prsiam a uplakanú tvár si položím na kolená. Možno to so slzami preháňam, nemôžem byť taká slabá, ale nedokážem ich zastaviť. Je to ťažké. Počuť, že ma chce proste na desať poondiatich rokov posadiť niekam do miestnosti štyri krát štyri metrami.

„Myslíš, že slzami si ma získaš na svoju stranu?" prehovorí do ticha. 

„Nie." odseknem a smrknem.

„Vieš," začne a ja cítim, že si ku mne sadá. Prečo to robí? Je to tu predsa špinavé. „Pozeral som si tvoj záznam a nič tam nieje. Fakt si to chceš pokaziť? Si skvelá občianka a študentka medíciny, toto nieje asi život, ktorý by si chcela zahodiť."

„Jasné, že ho nechcem zahodiť!" smrknem. „Ale ty mi nedávaš inú možnosť ako to napraviť." pozriem sa na neho a vidím ako sa mu na tvári pohráva malý úsmev. „Vieš nepovedal som ti jednu vec, ktorá by ti mohla pomôcť." zdvihne obočie a tentokrát zdvihne, iba jeden kútik úst.

„Ten muž bol opitý." povie a mne sa zastaví dych. Ostanem hľadieť pred seba bez akéhokoľvek pohybu. „Prečo mi to hovoríš až teraz?" pozriem sa na neho. Niečo zo mňa opadlo, no stále sa necítim dobre, tak ako by som sa mala cítiť.