Say Something || h.s [SK]

53. chapter - The end

„Harry?" v ušiach sa mi rozoznie známy hlas. Sedím na zemi s tvárou v dlaniach a vôbec nemám chuť sa pohnúť.

„Harold?" znova ten hlas. Pozriem sa hore. Nadomnou stojí moja sestra so zamračeným výrazom.

„No tak Harry, Hope plače to nemyslíš vážne, že tu len tak sedíš." Jej slová sa pomaly vzdaľujú a ona sa stráca z obývačky na schodoch. Áno plače, ale ja už nato naozaj nemám silu. V ruke stále zvieram papier s adopciou. No neodváživam sa. Bojím sa to urobiť.

„Harry musíš sa vážne vschopiť. Ona ťa potrebuje". Znova sa v obývačke objaví Gemma aj s Hope na rukách, ktorá prestáva plakať.

„Dokedy si ju tam chcel nechať? Vieš čo všetko by sa mohlo stať ak by som sem neprišla? A prečo vôbec nedvíhaš mobil? Som z teba sklamaná." Jej slová sú drsné priam až kričiace. Pokrúti nadomnou hlavou a zmizne v kuchyni. Zahryznem si do pery a postavím sa. Hope už ticho leží v sedačke a Gemma prelieva mlieko.

„Vôbec si nevieš predstaviť aké je toto všetko ťažké." Prehovorím nakoniec, čím spôsobím, že sa na mňa Gemma otočí. „Mali sme toto všetko robiť spoločne." Opriem sa rukami o pult.

„Harry ja viem, že je to ťažké, ale nemôžeš robiť toto. Hope potrebuje vedieť, že tu má aspoň teba. Nemôžeš ju nechať len tak a predsalen ak si potreboval pomôcť prečo si nezavolal mne alebo mame? Harry vieš že my sme tu vždy pre teba. Aj keby sa dialo čokoľvek." Tentokrát sa jej na tvári už objaví úsmev. Zoberie si malú na ruky a začne ju chovať.

„Bál som sa, čoby ste povedali na to čo chcem urobiť." Zahľadím sa na ňu.

„Dúfam, že nechceš spáchať samovraždu." Pozrie sa na mňa zhrozene a ja v jej očiach vidím vážny strach.

„To sa dopredu neoznamuje." Zavtipkujem, aj keď viem, že sa to sem práve vôbec nehodí. Musím nejako odľahčiť situáciu. „Chcem dať Hope na adopciu." Pokračujem rýchlo. V jej tvári sa teraz objaví pohľad, ktorý nedokážem rozlúštiť. Vôbec neviem načo myslí. Či teraz povie niečo pokojným hlasom alebo po mne začne kričať. To je prvýkrát, čo vo svojej sestre nevidím odpoveď.

„Zbláznil si sa?" povie priškrtením hlasom. Som si stopercentne istý, že keby tu nebola Hope jej hlas by nebol taký pokojný. Spokojnú Hope položí do sedačky a fľašu položí na linku. Až keď si je istá, že Hope bude ticho zoberie mi ruku a ťahá ma do obývačky.

„Povedz mi, že to nemyslíš vážne!" tentokrát už kričí. Čudujem sa jej? Nie.

„Ja to nezvládnem." Prejdem si rukami do vlasov. Mohol by som sa už konečne aj učesať. Musím vyzerať hrozne. „Vždy keď plače nezvládam to. Je to ako zlého sna. Neviem čo mám robiť. Pozriem sa na ňu a vidím tam Victoriu." Zatvorím oči a vydýchnem. „Niekto sa o ňu postará lepšie. Vieš koľko dobrých ľudí nemôže mať deti? Bude to dobré pre obidve strany." Otvorím oči. Pozerá sa na mňa s ironickým úsmevom krútiac hlavou.

„Nie Harry to ti nedovolím. Nedáš ju niekomu cudzému. Je to tvoja dcéra a moja neter. Ako si to vôbec predstavuješ?." Prejde bližšie ku mne a zahľadí sa mi do očí. „Nemôžeš sa takto opustiť. Chceš zostarnúť sám? Ja pochopím, že si už asi nikdy nenájdeš ženu a už nikdy nebudeš nikoho milovať tak ako Tori, ale toto je tvoja dcéra. Vznikla z lásky z vás oboch. Je to jediná vec, ktorá ťa s Tori bude naveky spájať." Chytí mi ruku akoby mi chcela do tela dať nejakú pozitívnu energiu.

„Áno a to je ten problém Hope mi ju stále bude pripomínať. A ako jej to preboha poviem? Nebudem sa jej môcť pozrieť do očí a povedať jej pravdu. Bude to ťažké. Už teraz je to ťažké." Slová mi dochádzajú. Žiaden pozitívu nevidím.