Say Something || h.s [SK]

7. chapter

„Kto to bol? Odvtedy ako si sa pozrela do toho mobilu si nejaká zvláštna." zasmeje sa Leeroy a skrčí obočie. „Ale nikto." poviem pokojne a výjdem z centra, no moje vnútro horí. Odkiaľ má do kelu moje číslo? A on ma sleduje alebo čo? Dobre, že je policajt, ale toto nie je normálne. Čo si to vôbec dovoľuje? Kebyže nie je policajt pôjdem ho nahlásiť, ale takto to je to zbytočné.

„Neklam mi poznám ťa." zastaví a ruky si vloží vbok. Skrčí obočie a premeria si ma. „Že je v tom chlap?" zdvihne jedno obočie a z toho pocitu, že má pravdu sa usmeje. „Si hrozný." zasmejem sa a šťuchnem ho do ramena.

„Takže mám pravdu." prikývne a prejde ku mne. „Ďakujem, že si ma nenechal v štichu a pomohl si mi vybrať tie darčeky." usmejem sa a chytím ho za lakeť. Leeroy mi príde ako moja kamarátka, ktorú som dlho hľadala. Hach chudák, no ale čo on nemôže za to aký je a ja nemôžem odsudzovať, pretože takéhoto skvelého človeka nenájdete len tak.

„Pozdrav Liama a dávaj si pozor." zakývam mu, keď stojím vo dverách od nášho domu a on odchádza. „Ach." vzdychnem a tašky s nákupom položím na zem. Vyzujem sa a tenkú bundu si zakvačím na vešiak. Tašky znova chytím do rúk a vybehnem hore. Zatvorím za sebou dvere na svojej izbe a položím ich na posteľ. Mám ich aj zabaliť? Síce som kúpila narodeninové tašky, ale keď sa do nich pozrú hneď budú vedieť, čo v nich je. No nevadí vážne sa mi to nechce baliť.

Pustím si rádio a darčeky vyberiem z tašky, ktoré následne a bezpečne skryjem do skrine v rohu izbe. Ach dneska som už tak unevaná, že sa asi neosprchujem. Urobím to zajtra predtým ako odídem z domu. Áno to bude najlepšie. Teraz som úplne utahaná a cítim ako mi upadá každý sval. Zvalím sa na posteľ a zatvorím oči.

**

Otvorím oči a zadívam sa na strop nado mnou. Je čas vstávať, ale mám pocit, že moje oči majú ešte večer, pretožee sa stále len zatvárajú. Môj veľký braček má dneska dvadsať osem rokov. Och je vážne starý, za chvíľu už na dôchodok a to ešte nevie, že bude otcom. Som tak veľmi zvedavá, čo na to povie, ale ja viem, že sa poteší.

Postavím sa a zívnem. Prejdem si rukou pod spánkoch a odtiahnem žalúzie. Vyzerá to tak, že dneska bude krásny deň, ako každý. Musím uznať, že tu máme vždy krásne, ale to teplo mi už začína liezť na nervy. Niekedy plánujem ísť cez zimu do Londýna. Musí to tam byť úžasné.

Je presne desať hodín a oslava začína o piatej. Skúsim zavolať Liamovi, či je tiež pozvaný aspoň by ma zviezol a ak nie požiadam vždy pripraveného Zayna. Ale ako vážne. Vždy, keď neičo potrebujem je tu. Vždy po ruke a aj preto ho mám tak strašne rada. Lepšieho brata nenájdete, to vám zaručím.

Urobím si copík a pomaly zídem po schodoch dole. Mama je v práci takže by tu mal byť iba Zayn. Možno budem prvá kto mu zagratuluje, čo pochybujem. Po chodbe prejdem až do kuchyne, z ktorej uvidím sedieť Zayna v obývačke, sledujúceho televízor.

„Dobré ráno braček." zakričím mu a otvorím chladničku. Vyberiem si mlieko a nalejem si ho do pohára. Následne prejdem do obývačky a sadnem si k Zaynovi. „Dneska máš voľno?" opýta sa, no nespúšťa pohľad z televízora. Je milé, že to dôležitejšie ako sa pozrieť sestre do očí, aj keď musím uznať, že ráno nie som najkrajšia.

„Sedím tu takže áno." poviem a napijem sa. Pohár položím na stolík pred nami a sadnem si do tureckého sedu. „Tak teda všetko najlepšie." široko sa usmejem a hodím sa Zaynovi okolo krku. „Och ty si nezabudla. Ďakujem." zasmeje sa a pobozká ma na líce.

„Ale kdeže ja nie som ty," žmurknem a znova si chytím pohár do rúk. „Ale darček až večer." usmejem sa a opriem sa o gauč. „Bolo to iba raz! Teraz mi to budeš každé narodeniny vyčítať?" pozrie sa na mňa a ruky si prekríži na hrudi.