Say Something || h.s [SK]

39. chapter

O MESIAC:

„Harry pohni si inak to nestihneme!" skríknem na Harryho a obujem si ľahké sandále. Ako mi bruško stále viac rastie nechce sa mi nič iné obúvať. Keď Harold stále neprichádza pozriem sa do zrkadla a napravím si vlasy. Áno asi by som práve teraz bola v škole. Možno niekedy ľutujem, že som ju musela ukončiť, ale viem, že takto je to lepšie a raz ju určite dokončím.

„Prepáč." Vyruší maz premýšľania Harryho hlas a ja sa zamračím.

„Zase tam budeme poslední a aj tak vyzeráš hrozne." Zasmejem sa a šťuchnem ho do ramena. On ma iba pobozká a otvorí dvere. Prejdeme k autu a nastúpime. Máme nové auto. Síce Harrymu chvíľu trvalo kým si zvykol znova šoférovať. Tvrdil síce, že nemá strach, ale ja som to na ňom videla. A je to predsa normálne.

Jeho ruka sa automaticky dotkne môjho stehna a ja sa usmejem. Položím ruku na jeho ruku a zahľadím sa na neho. Som tak rada, že tu teraz so mnou môže byť. Ešte stále si pamätám ako tam ležal bez slova a bez pohybu a teraz je tu zdravý a plný elánu.

„Nad čím premýšľaš?" opýta sa, no stále sleduje cestu.

„Nad ničím," myknem plecom. „Len že aká som rada, že ťa mám." Usmejem sa a pobozkám mu ruku.

„Ja viem, že som nenahraditeľný." Našpúlu pery a zasmeje sa a hneď aj zastaví auto. Sme tu. Malý Mikael sa už narodil a Zayn s Perrie usporiadali menšiu „oslavu". Odopnem sa a vystúpim z auta. Je tu už dosť áut.

„Vravela som, že budeme poslední a to zase len kvôli tvojím vlasom." Precerím pomedzi zuby a zamračím sa.

„Hádam nechceš, aby si mysleli, že chodíš s bezdomovcom." Povie kým čakáme na výťah. Len sa zasmejem a spoločne vojdeme dnu. Vyvezieme sa na piate poschodie a zase výstupime. Harry zaklope a nato sa dvere hneď aj otvoria.

„Tori, Harry rada vás vidím." Vo dverách sa objaví mama a hneď ma objíme.

„Aj ja teba mami." Venujem jej slabý úsmev a spoločne vojdeme dnu. Je tu už dosť ľudí, ako som si aj myslela. My aj Perrie máme dosť veľkú rodinu, čiže. Harry ma chytí za ruku a spolu prejdeme do obývačky.

„Vicky!" skríkne Perrie a hodí sa mi okolo krku. „Som tak rada, že ste prišli." Pozrie sa aj na Harryho a široko sa usmeje.

„To je jasné a kde je ten malý anjelik?" opýtam sa a porozhliadnem sa. Všimnem si, že ho má Zayn na rukách. Vedela som, že sa mu rola otca bude hodiť. Sú spolu úplne sladkí. Keď si ma Zayn všimne usmeje sa.

„Ahoj," venujem pozdrav Zaynovi, ale pozerám sa na Mikaela. Pomaly mu prejdem prstom po tom malom nošteku a on sa pomrví.

„Môžem?" opýtam sa a ukážem na malého. Zayn iba prikývne a podá mi ho. Je tak ľahučký ako všetky pierka na svete. Úžasný pocit držať toto malé nevinné stvorenie. Hlavne, ked vzniklo z lásky. Keď ho takto vidím začínam sa tešiť ako sa budem starať o to moje.

„Si strašne sexy s dieťaťom." Z premýšľania ma vyruší Harryho hlas. Slabo sa zasmejem, aby som ho nezobudila a podám ho Harrymu, ktorý si s ním sadne na gauč.

„Tak to si sa s bábätkom nevidel ešte ty." Zahryznem si do pery a pohladím malého po hlávke.

„Ja viem, že som úžasný." Povie zamyslene, ale ja viem, že iba žartuje.

**

„Bože byť celý deň na nohách ma vyčerpáva." Vydýchnem a konečne si ľahnem do mäkkej postele. Strávili sme tam skoro celý deň. Nie že by mi to vadilo, rada som s rodinou, ale tehotenstvo nie je sranda.

„Čo by si povedala na teplý kúpeľ s pánom Stylesom?" ozve sa Harryho hlas a ja sa usmejem. Pomaly sa posadím a pozriem sa na polonahého Harryho stojaceho vo dverách. Nadvihnem obočie a postavím sa.

„Hmm lákavá ponuka." Začnem sa k nemu približovať. „Čím som si to zaslúžila?" prejdem okolo neho a nazriem do kúpelne. Všade sú sviečky a rozvoniava tu vanilka. On proste vie, že ju milujem. Ale kedy to stihol. Prišli mi tesne pred dvadsiatimi minútami.

Pobozkám ho a on ma chytí okolo bokov. „No budeš mi musieť pomôcť vyzliecť." Šepnem do bozku a zdvihnem ruky do hora. Cez hlavu mi pretiahne krátke šaty a ja ostanem iba v nohavičkách. Veď načo nosiť podrsenku?

Pobozká ma najprv na kľúčnu kosť a potom znova na pery. Zbavíme sa ostatného oblečenia a spolu si ľahneme do vane. Keď sa moje telo úplne ponorí do horúcej vody vydýchnem. Už dávno som sa necítila takto spokojne? Ani neviem opísať čo vlastne cítim. Je toto moja rodina? Ostanem už navždy s Harrym alebo mi osud znova prehodí karty?

Harryho ruky sa dotknú môjho bruška a ja sa jemnej zachvejem.

„Ak to bude dcéra dúfam, že bude taká krásna a silná ako ty." Zašepká mi do ucha.

„Ak to bude chlapec dúfam, že bude..." zaseknem sa v strede vety. „Hmm nič pekné mi nenapadá, nemáš žiadne dobré vlastnosti." Zamyslím sa a zasmejem sa. „Ale nie dúfam, že bude taký starostlivý a milujúci." Usmejem sa a Harry ma pobozká na jedno plece a potom na druhé. Milujem takéto chvíle. Keď sme sami , nikto nám to nekazí a sme proste šťastní.

**

„Harry!" skríknem automaticky jeho meno, keď pocítim silnú bolesť v podbrušku.

„Čo sa deje?" do tmy sa ozve Harryho rozospatý hlas a on zapáli svetlo. Hodiny ukazujú tri v noci.

„Strašne to bolí." Poviem z posledných síl a chytím si brucho.

„Panebože, neboj sa zoberiem ťa do nemocnice." Rýchlo na seba natiahne prvé veci čo nájde a zoberie ma iba v nočnej košeli do auta. Cesta do nemocnice mi pripadá ako večnosť popritom je to len päť minút. Keď Harry zaparkuje pred známym miestom otvorím dvere a pomaly výjdem z auta. Harry ma znova chytí s polu vojdeme dnu. Bolesti sa trochu zmiernili, ale stále sú intenzívne.

„Doktora!" skríkne Harry pričom sa na nás pozrie zopár hláv.

„Čo sa stalo?" pribehne k nám sestrička aj s vozíkom.

„Zobudila som sa na strašné bolesti v pobrušku, som v piatom mesiaci." Poviem kým si sadám na vozík. Harryho ruka stále pevne drží tú moju. Akoby ma nechcel ani pustiť.

„Zoberiem vás k doktorovi, vy prosím ostante tu." Pozrie sa na Harryho a zoberie ma.

„Ľúbim ťa." Stihne povedať kým sa úplne nestratím z jeho dohľadu. Usmejem sa nad tou myšlienkou, no stále mám bolesti. Nemocnica v noci je zvláštne. Nie je tu až tak veľa ľudí, až by som povedala, že je opustená. Sestrička ma zoberie do ambulancie, v ktorej som už bola.

„Á slečna Tori," usmeje sa na mňa známa doktorka. Aká náhoda, že má službu práve ona.

„Čo vás trápi?" opýta sa a začne niečo listovať v papieroch. Ja si zatiaľ za pomoci sestričky sadnem na pripravený stôl alebo čo to je. Poviem jej čo sa stalo a ona prikývne. Po vyšetrení si znova sadnem na vozík a pozriem sa na doktorku.

„Sestrička vás teraz zoberie na izbu a dá vám infúziu, tie bolesti by vás mali prejsť," povie a znova sa pozrie do papierov. „Všimla som si, že je otočené dole nohami, čo je časté no nato, že ste už v piatom mesiaci je malé." Povie smutne a ja zalapám po dychu.

„Prídem oň?" opýtam sa so slzami v očiach. Kiežby tu Harry mohol byť.

„To nemôžem tvrdiť, rodia sa aj malinké bábätká, ktoré potom normálne žijú krásny život, ale stále sú tu nejaké komplikácie." Povie na rovinu a to už mi slzy začnú tiecť úplne.

****

Ahoojky!

Cítim sa síce ako na začiatku tohto príbehu pri tých 15 votes, ale však si za to môžem sama :D no nič pridávam novú časť keďže ju už mám napísanú, musím to dohnať a naozaj to chcem dopísať. Som rada za baby, ktoré mali trpezlivosť a ostali pri tomto príbehu veľmi si to vážim, dúfam, že sa časť páčila :)) neviem kedy bude nová, ale každopádne už ju mám skoro napísanú :D :)