Say Something || h.s [SK]

34. chapter

Zalapám po dychu a nechám moju ruku dopadnúť vedľa postele. Nedokážem predýchať to, čo mi práve teraz povedala. Ako mi to mohla takto dlho tajiť? Už sú to predsa dva roky. Mala som právo to vedieť.

„Vedel o tom Zayn?“ opýtam sa a pozriem sa na ňu. Nervózne si rukami prejde po svojich stehnách a postaví sa. Jasné mlčanie je jasná odpoveď. Odpoveď, ktorú nechcem počuť a preto to nechce povedať.

„Preboha mami kedy si mi to chcela povedať? Na smrtelnej posteli, alebo vôbec?“ opýtam sa znova, keďže sa od nej neozve žiadna odpoveď a hlasno vydýchnem. Mám pocit, že mi toto spôsobí porážku. Dokonca už ani necítim bolesť, pre ktorú som sa pred chvíľou ani nepohla pohnúť.

„Zlatko ja som ti chcela iba dobre. Chcela som, aby si vyštudovala a aby si mala úžasný život  a proste nemala som na to silu..“ zasekne sa v strede vety a chytí mi ruku. Nechám ju tak. Nemám silu sa jej vytrhnúť som až rpiveľmi zlomená.

„A prečo si to povedala Zaynovi? Pretože je starší? Však áno, čo som si myslela, prorodený.“ Posledné slovíčko zdôrazním a otočím hlavu k oknu. Slzy. Znova sa mi v očiach hromadia slzy, no ja už viac nechcem plakať, ale pri predstave, že by som stratila Harryho, alebo by som mala rakovinu to proste nejde. Nič nie je tak ako som si predstavovala.

„Nie Zayn bol pri tom, keď mi to doktor povedal. Nemal tam byť, ale proste sa to stalo. A neboj sa všetko bude v poriadku dobre? Je to len malá pravdepodbonosť.“ Slabo sa usmeje a zotrie si slzu, ktorá sa začne kotúľať po mojom pravom líci.

„Nie mami nič nebude v poriadku!“ skríknem aj napriek bolesti, ktorú cítim po celom tele. „Vidíš ma vôbec? Pozri ako som skončila a ešte mi teraz povieš, že možno budem mať rakovinu. Harry je v kóme a ja neviem, či sa prebudí. Ty vôbec nevieš ako sa cítim.“ Smrknem a dám voľný priebeh mojim slzám.

„Máš pravdu, neviem ako sa cítiš, ale ja ti sľubujem, že to spolu zvládneme.“ Jemne sa usmeje a pobozká ma do vlasov. Pomrvím sa a perinu si pritiahnem bližšie k brade.

„Necháš ma prosím samú? Chcem byť proste sama.“ Šepnem, a aj keď ju nevidím viem, že prikívne a zoberie s svoje veci. Následne počujem bucnutie dverí a ja automaticky zatvorím oči. Slzy, ktoré v nich boli nahromadené sa roztečujú po mojej tvári a ja vydýchnnem. Tak strašne chcem mať teraz pri sebe Harryho, počuť jeho hlas a hlavne chcem cítiť jeho pery na tých mojich. Oči znova otvorím a zrazu pocítim tlak v mojom žalúdku. Automaticky sa posadím a rýchlo sa vyzvraciam ani neviem do čoho, proste je to položené pri postele.

„Pane bože,“ poviem a vydýchnem. Pamätám sa, že ocko často zvracal. Preboha ja rakovinu fakt nechcem.

**

„Takže ste zvracala?“ opýta sa ma doktor a ja prikývnem. On si niečo zapíše a pero si následne odloží do malého vrecka na jeho bielom plášti. Priloží mi ruku na čelo a zamračí sa. Bože, čo som dieťa? Následne odíde, no predtým mi stihne povedať, že za chvíľu príde. Dneska ma mali zobrať na nejaké vyšetrenia, ale keď som povedala, že som dvakrát zvracala nejako som ich pomýlila. Dneska je sobota a my sme s Harrym mali ísť k jeho rodičom. Dneska sa konečne vrátili, ale mám pocit, že tu už boli skôr, keď sa dozvedeli, čo sa stalo.

„Tak sadnite si.“ Do izby náhle vojde sestričky s úsmevom na perách a vozíkom. Zamračím sa, no poslúchnem. Pomôže mi sadnúť a spolu výjdeme z mojej izby.

„Chodiť predsa ešte viem.“ Poviem, keď sa ocitnime na chodbe a ona sa jemne zasmeje.

„To všetci vieme, ale takto to bude rýchlejšie.“ Pohladí ma po pleci a ja slabo prikývnem. Nastúpime do výťahu a ona stlačí číslo osem. Výťahová hudba sa ozýva v mojich ušiach až pokým nevystúpime a ocitneme sa na chodbe plnej ľudí. Dole toľko ľudí nebolo. Sestrička ma zavezie k dverám s číslom dvanásť a jemne na ne zaklope. Oni sa hneď otvoria a v nich sa objaví doktor, no tie ten istý, ae iný. Sestrička mu povie moje meno a on s menším úsmevom na perách prikývne. Zoberie ma a zatvorí za mnou dvere.