Say Something || h.s [SK]

51. chapter

„Stres vám vážne nepomáha." Pozrie sa na mňa smutne doktorka. Áno zase som skončila v nemonici. Naposledy som tu takto ležala, keď bol Harry v kóme a teraz sa mi tie všetky spomienky začínajú zjanovať znova.

„Ja viem," šepnem nepúšťajúc ruky z môjho bruška. Doktorka mi robila aj sono, nič sa nezmenilo stále je to rizikové a v poslednej dobe zabúdam aj jesť alebo mi skôr nechutí čo sa odzrkadlilo. V tepne mám zapichnutú kanylu a cez ňu mi putujú živiny, ktoré mi aj tak nenahradia jedlo.

„Ale teraz je to také ťažké. Neviem ako mám byť pokojná. Vždy keď si myslím že už je fajn niečo sa stane." Otočím hlavu doľava čím sa mi poskytne pohľad von oknom. Slnko akurát vychádza. Bola som tu celú noc, no ak mám povedať pravdu vôbec som sa nevyspala. Stále sa necítim dobre.

„Musíte myslieť na pekné veci ako že sa vám o pár týždňov narodí bábätko." Usmeje sa na mňa povzbudivo a chytí mi rameno. Iba slabo prikývnem nesoúšťajúc pohľad z okna. Následne už počujem len buchnutie dverí a viem, že som v izbe ostala sama. Zo stolíka si zoberiem jablko, ktoré začnem pomaly jesť. Nechala mi ho tu mama aj s inými vecami. Dúfam, že ich budem jesť už len doma. Vážne tu nechcem ostávať dlhšie ako je potrebné.

Harry's POV:

„Čo si si kurva myslel? Tvoja sestra skončila v nemonici to vážne chceš aby sa jej niečo stalo?!" vyskočím na Malika, ktorý sedí na stoličke s putami v rukách. Keď tu Victoria bola a zakričala na mňa vedel som, že je zle. Našiel som ju ležať na zemi.

„Prečo sa hráš na kokota? Zatvorím ťa navždy ja s tým nemám problém ." nohou kopnem do druhej stoličky, ktorá sa tu nachádza.

„Ja som jej nič neurobil. Keby si ju nenabúchal bola by v poriadku." Povie úplne pokojne. Krv mi v žilách prúdi rýchlejšie ako inokedy a mám pocit, že vážne vybuchnem.

„Toto si prehnal! Ja s o ňu narozdiel od teba aj starám a čo robíš ty? Si vrah, obačajný vrah, ktorý už nevie čo so životom." Môj hlas je stále silný a hlasný. Keby som mohol najradšej by som ho zabil.

„Vlastne ani nič nehovor. Načo? Veď mlčanie znamená pravdu. Victoria mi povedala, že si to urobil a keďže sa nechceš priznať mne budeš to mať v base ešte horšie. To ti zaručím." Z úst mi výjdu posledné slová, keď konečne opustím vypočúvaciu miestnosť. Musím ísť za Tori do nemocnice. Nemôžem ju dlhšie nechať samú.

Policajtom dám najavo aby ho zobrali a ja konečne opustím policajnú stanicu. Nastúpim do auta nezapínajúc sa. Naštartujem a pomaly vychádzam z parkoviska. Cesta mi trvá päť minút, keď konečne zaparkujem. Dneska mal byť ten deň. Ten deň D kedy sme si mali povedať nie, ale vždy sa všetko musí dosrať. Zayn je v base a Tori v nemocnici, čo viac si priať že? Aká irónia.

Keď otvorím dvere Tori leží na posteli so zatvorenými očami. Určite spí. Infúzia jej už stiekla a vyzerá, že už chytila aj lepšiu farbu. Zoberiem si stoličku a sadnem si na ňu pri posteli. Chytím jej ruku. Je teplá, no je až príliš malá a tenká. Ako ruka dieťaťa.

„Harry," šepne, no neotvára oči. Bolí ma vidieť ju takto. Musela sa cítiť hrozne, keď som tu takto ležal ja.

„Ako sa cítite?" snažím sa znieť normálne, no určite sa necítim spokojne.

„Je to lepšie." Prejde si jazykom po perách. „Môžem ísť domov." Usmeje sa.

„Chceš vodu?" opýtam sa a ona slabo prikývne. Mne príde ešte slabšia ako predtým. Pomôžem jej sa posadiť a podám jej pohár vody. Vypije celý obsah a vydýchne.

„Nechcem tu už ležať." Povie naliehavo.

„Pôjdem za doktorkou." Pobozkám ju na čelo staviac sa zo stoličky. Prejdem po chodbe až k dverám s nápisom Dr. Thomas. Zaklopem a keď počujem hlasné ďalej otvorím dvere. Za stolíkom sedí žena s tmavými vlasmi, ktoré má v drdole.