Say Something || h.s [SK]

49. chapter

„Láska ale veď to je super." Slabo sa usmejem a chytím jeho ruku do tej mojej.

„Nič na tom nie je super." Strhne sa a prejde si rukami do vlasov. „Bojím sa ti to povedať,bojím sa čo urobíš keď ti to poviem. Nechcem ti to povedať." Jeho slová sú rýchle a ja si začínam uvedomovať, že toho človeka asi poznám a nebude sa mi to páčiť.

„Povedz mi to." Šepnem a otočím si jeho hlavu tak, aby som mu videla priamo do očí.

„Možno sa niečo kurva dosralo pri vyšetrovaní, ale všetko to padá na neho. pravdepodobne už sedí na stanici." Prejde si jazykom po perách a pozrie sa niekde inde. Prečo sa mi nemôže pozerať do očí, keď sa s ním rozprávam?

„Harry už mi to povedz." Poviem hlasnejšie ako chcem čím si znova získam jeho pozornosť.

„Bol to Zayn." Keď meno môjho brata výjde z Harryho úst mám pocit akoby celá zamrznem. Nedokážem sa hýbať ani hovoriť. Veď ešte pred troma hodinami bol tu a normálne sa so mnou rozprával. Ako to mohol urobiť?

„Ako? Čo? Neverím ti. Klameš." Poviem potichu, keď si uvedomím celú situáciu. „Veď bol tu a všetko bolo v poriadku, on nemohol," hlesnem. Znova stratím hlas. Chytím sa Harryho, keď cítim, že strácam rovnováhu. On ma silno uchopí do náručia. Slzy mi začnú padať ako hrach a ja stále nedokážem uveriť, že môj brat zabil človeka.

„Mrzí ma to." Je posledné čo počujem kým sa moje oči nezatvoria.

**

„Konečne si hore." Hneď ako otvorím oči všimnem si Nathana.

„Kde je Harry?" opýtam sa. Stále dúfam, že toč o mi povedal bol sen a teraz som sa z neho zobudila.

„Musel ísť na stanicu. Povedal, že ťa tam mám zobrať, keď sa zobudíš. Teda ak chceš." Povie neisto a ja znova cítim slzy. Takže to nebol sen.

„Povedal ti aj niečo viac?" pozriem sa na neho a pomaly sa postavím. Musím tam ísť a čeliť pravdu. Nathan iba záporne kývne hlavou a spolu prejdeme dole. Prehodím si cez seba iba dlhý tenký sveter a obujem si sandále. Aj tak sa cítim úplne vyčerpaná.

Cesta na stanicu trvá desať minút a ja mám celú cestu položenú hlavu na operadlo. Nathan je stále ticho. Čudujem sa, že sa ma na nič nepýtal keď mu Harry nič nepovedal. Mám pocit ako keby sa mi rúcal život a ja s tým už nedokážem nič urobiť.

„Už sme tu." Zrazu sa ozve Nathanov hlas. Slabo prikývnem a odopnem si pás. Keď vystupujem povie mi že ma tu radšej počkám a ja buchnem dverami. Necítim sa vôbec dobre a mám pocit, že každú chvíľu porodím. Počkaj tam ešte chvíľku. Priložím si ruku na bruško a prejdem ku stanici. Dvere sa mi automaticky otvoria. Všetko oči ma sledujú a ja si sveter pritiahnem k telu ešte viac.

„Dobrý deň. Je tu Harry?" pozdravím sa blondíne, ktorá sedí za pultom na recepcii. Už som zopárkrát bola dúfam, že má pozná. Prikývne a naznačí mi aby som išla za ňou. Prejdeme dlhou chodbou až na koniec, kde sa nachádzajú dvere. Blondína mi ich otvorí a ja jej poďakujem. Vstúpim dnu. Miestnosť je malá, no je v nej okno vďaka, ktorému vidím a počujem ľudí v druhej miestnosti. Ale oni ma pravdepodobne nevidia. Je tam Harry, Zayn a ešte jeden policat. Zayn sedí pričom má ruky položené na stole, ale má na nich putá. Harry nervózne stojí vedľa neho a policajt kladie otázky Zaynovi. Pripadám si stále ako v sne, ktorý je veľmi veľmi zlý.

„Prečo ste ju zastrelil?" ozve sa hlas policajta.

„Nič som neurobil. Nemám ani tú skurvenú zbraň." Zayn silno zatne sánku. Vôbec neviem čo si mám o tom myslieť a komu mám veriť. Veď som ani nemala šancu sa so Zaynom porozprávať.