Say Something || h.s [SK]

36. chapter

Zobudím sa na niečí hlas. Pomaly otvorím oči a všimnem si Gemmu ako s niekým telefonuje. Pomrvím sa a chcem sa postaviť, no ihla v mojej ruke mi to nedovolí. Odkašlem si, čo spôsobí, že sa Gemma otočí a zloží telefón zo svojho ucha.

„Čo sa stalo?“ opýtam sa slabým chrapľavým hlasom a prejdem si rukou po brušku.

„Odpadla si. To, že neješ sa ti vyplatilo,“ zamračí sa na mňa a sadne si na stoličku vedľa mojej postele. „Doktor príde o chvíľu a povie ako na tom si.“ Usmeje sa a chytí ma za ruku. Slabo prikývnem a na sucho prehltnem. Znova sa zahľadím na ihlu v mojej ruky. Myslela som, že sa sem už nevrátim, ale ako vidím opak je pravdou. Už mi to tu ide na nervy.  Z premýšľania ma vyrušia dvere, ktoré sa otvoria.

„Ste hore.“ Usmeje sa na mňa, pre mňa neznámy doktor. Predtým som mala nejakého starého, no tento vyzerá skoro ako keby len teraz skončil medicínu. Prikývnem a Gemma sa postaví, aby ku mne doktor Forbs, ako to má napísané na plášti mohol prejsť.

„Slečna Malik sama dobre viete, že teraz jete za dvoch tak prečo to robíte? Chcete o to malé nevinné stvorenie prísť?“ opýta sa ma doktor a ja si hneď všimnem Gemmyn výraz v tvári. Och bože nemala sa to takto dozvedieť.

„Nie,“ šepnem. „Snažila som sa jesť. Fakt áno! Ale proste do seba neviem nič dostať. Toto všetko je pre mňa dosť ťažké.“ Prižmúrim oči a nadýchnem sa pri spomienke na Harryho ako tam hore leží bez pohybu. Už skoro dva týždne.

„Úplne vás chápem, ale nemôžete to takto robiť.“ Prísne sa na mňa pozrie a znova sa pozrie do papierov a niečo si tam zapíše. „Môžem s vami hovoriť?“ tentokrát sa otočí ku Gemme a ona slabo prikývne. Ani sa jej nečudujem. Určite je v šoku.

Doktor mi ešte niečo povie, no ja mu nevenujem pozornosť, iba sledujem ako obaja odchádzajú z mojej izby. Môj pohľad preletí cez celú izbu. Je to tu tak strašne prázdne. Cítim sa tak strašne sama ako ešte nikdy.

„Kedy sa už konečne vrátiš?“ opýtam sa po tichu samej sebe, no otázka je smerovaná k Harrymu. Keby ma tak počul, no možno počuje. Alebo ani nie. Prečo si nahováram hlúposti, keď sma dobre viem, že to nie je pravda? Vzdychnem a natiahnem sa po svoj mobil, ktorý je položí na stolíku vedľa mojej postele. Odomknem obrazovky a hneď prvé, čo si všimnem je Harryho fotka, ktorú som si dala na pozadie. A je presne päť hodín. Bože, keď som sem išla bol obed. Vážne to tu je už ako môj domov.

Myknem sebou, keď sa dvere prudko otvoria a v nich sa objaví Gemma. Slabo sa usmejem s cieľom uľahčiť situáciu, no ona k mojej posteli prechádza ako čistá fúria. Ups. Asi som jej to mala povedať fakt skôr. Cítim, že toto nebude dobré.

„Kedy si mi chcela povedať, že budem teta?“ opýta sa ma s nadvihnutým obočím a znova si sadne na tú istú stoličku.

„Ja-a,“ začnem, no som prerušená Gemmou.

„Alebo to nie je Harryho dieťa?“ prižmúri oči a nahne sa ku mne viac, aby mala na mňa presný výhľad.

„Preboha je!“ zamračím sa a prejdem si rukou po tvári.

„Tak ako dlho to už vieš?“ opýtam sa znovu a ja sa nadýchnem.

„Od minulého týždňa. Kým začneš niečo hovoriť. Vieš nechcela som to nikomu hovoriť kým sa Harry nepreberie.“ Pozriem sa na ňu a nervózne si zahryznem do jazyka.

„Chápem ťa, ale bože,“ postaví sa. „Ja som taká šťastná!“ široko sa usmeje a tvár si chytí do dlaní.

„A inak, čo chcel od teba doktor?“ opýtam sa so zdvihnutým obočím.