Say Something || h.s [SK]

4. chapter

Ostanem sedieť ako prikovaná. Neviem prečo, ale mám pocit akoby ma jeho oči hypnotizovali. Tie zelené diamanty, ktoré sa mi páčili hneď ako som ich zahliadla prvýkrát.  Ale je predsa policajt a vyzerá to tak, že aj brat mojej kamarátky.

„Tori?" vyruší ma z premýšľania Gemmiyn hlas. Zdvihnem obočie a pozriem sa na nich. „Hm?" zahryznem si do spodnej pery a výstrih si vytiahnem vyššie, pretože Harryho oči si ma stále prezerajú. „Pýtam sa odkiaľ sa poznáte." oprie sa o stoličku a ruky si prekríži na hrudi. „Včera sme sa stretli v nemocnici." šepnem a pozriem sa pred seba.

„Tak pôjdeme?!" ozve sa zrazu Harryho hlas do ticha. Položí si ruky na stôl predo mnou a oprie sa oň celou jeho váhou. „Tori nevadí ak pôjdem? Bola som s Harrym dohodnutá a.." začne, no skočím jej do reči. „To je v poriadku." usmejem sa a pozriem sa na ňu. „Ale zvezieme ťa." široko sa usmeje, no ja hneď záporne pokrútim hlavou.

„Nie to nie je nutné, mám to tu blízko a ešte sa chcem niekde zastaviť." usmejem sa a z kabelky si vytiahnem peňaženku. „Tak mi dovoľ aspoň zaplatiť." chytí ma za ruku, v ktorej držím peňaženku a položí ju na stôl. „Pozvala som ťa predsa ja." zasmejem sa. „Zaplatíme!" skríkne Gemma na čašníčku a vytiahne si peňaženku.

„Teraz som ti dlžná ešte viac." zamračím sa a otvorím dvere. „Nelám si s tým hlavu, zlato." usmeje sa a pohladí ma po ruke. Mám pocit, že ju budem mať veľmi rada a zaujímalo by, či je taký aj Harry, no nevyzerá tak, že vôbec. Je tesne za mnou a mám pocit, že mi zíza na zadok. Odvtedy absolútne nič nepovie a stále má zatnutú čelusť.

„Ale nabudúce ťa zvezieme!" zasmeje sa Gemma a objíme ma.  „Fajn." usmejem sa jej do krku a pozriem sa na Harryho, ktorý na mňa hodí neutrálny pohľad a zmizne v čiernom aute. „Nevšímaj si ho je taký." vyruší ma Gemma, keď si všimne, že sa na neho pozerám.

„Každý je nejaký." zasmejem sa a prejdem si rukou do vlasov. „To je pravda. Tak sa vidíme zajtra." posledný krát sa na mňa pozrie a tiež zmizne v aute ako predchvíľou Harold. Zakývam jej, aj keď ju cez tmavé okná nevidím a otočím sa. Možno som klamala, že sa chcem ešte niekde zastaviť, ale to, že to mám blízko bola pravda.

**

Otvorím veľké čierne dvere na našom dome a zabuchnem ich, keď vstúpim na chodbu. Kabelku spolu so svetrom zakvačím na vešiak a pozriem sa do zrkadla. Prečo som si dávala ten hlúpy výstrih? A ešte k tomu mám vlasy na každej strane. Ako som takto mohla výjsť medzi ľudí.

Nakuknem do kuchyne a potom do obývačky. Nikde nikoho. Milujem, keď som sama doma, čo sa nestáva často. Fakt by som si mala kúpiť ten byt! Som strašne lenivá a nič sa mi nechce. Nenávidím sa za to.

Zoberiem si jablko, pustím si rádio a vypeckujem celý dom. Otvorím dvere na záhradu a prejdem k hojdajčke, no dvere nechám otvorené, aby som hudbu počula aj vonku. Sadnem si na ňu a práve vtedy mi zazvoní mobil. Automaticky ho vytiahnem z vrecka a zdvihnem bez toho, aby som sa pozrela kto volá.

„Prosím?" opriem sa o hojdačku a nohy si vyložím hore. „Victoria dneska sa ide zabávať." ozve sa na druhej strane Liamov hlas. „Liam je utorok." zasmejem sa a zahryznem do jablka. „A? Dneska bola skúška, musíme to osláviť."

„Liam nechcem dopadnúť tak ako v sobotu." zamračím sa, aj keď to nevidí a znova zahryznem. „Prosím, čo som ja pre teba neurobil."

„Toto je vyhrážanie."

„Nie je. No tak." zaprosí a ja si zahryznem do pery. Neviem ako to robí, ale vždy mu podľahnem. „Tak fajn, ale nebudem piť veľa, zajtra máme prednášku." posadím sa a nedojedené jablko položím na stolík vedľa mňa.