Say Something || h.s [SK]

47. chapter

„Takže dneska ste prišla sama?" opýta sa ma doktorka zatiaľ čo ja si utieram gél na mojom podbrušku.

„Áno bohužiaľ Harry nemohol prísť má toho veľa v práci." Poviem viacmenej smutne a sadnem na stoličku oproti doktrokynmu stolu. „A ako to vyzerá? Viete o dva týždne máme nachystanú svadbu a už sa vážne neviem dočkať." Pozriem sa na doktorku s miernym úsmevom na perách.

„Ste si istá, že tú svadbu chcete teraz? Nechcete predsalen počkať až po pôrode?" Čo tým myslí? Zamračím sa.

„Povedali ste, že keď prejde siedmy mesiac už to nebude také rizikové." Položím si ruky na bruško.

„Myslela som si. Dieťatko vyzerá v poriadku, ale vaše vaječníky nie." Zalapám po dychu, keď toto výjde z jej úst.

„Čiže chorá som ja?" zahryznem si do pery. Toto sama asi nezvládnem. Zahmlie sa mi pred očami a jemne sa mi zatočí hlava. Mám pocit ako keby som bola na kolotoči. Rýchlo ku mne pribehne doktorka so setričkou, ktoré ma dajú ležať a sestra mi podá pohár s vodou. Toto Harrymu povedať rozhodne nemôžem.

„Ste v poriadku?" v ušiach sa mi ozve tlmený hlas doktorky.

„Ani nie," šepnem. Akoby som mala niečo v hrdle.

„To bude v poriadku." Pohladí ma ruke a ja na sucho prehltnem. Tá voda mi vôbec nepomohla. Cítim sa ako ryba na suchu. Ani neviem kedy, ale z očí mi začnú padať slzy v tvare hrachu.

„Neodpustím si ak sa tomu malému niečo stane." Poviem napokon. Pomaly sa posadím a ruky si položím vedľa tela.

„Dám vám lieky, ktoré vám pomôže a obidvaja budete v poriadku." Prejde znova k stolu a začne vypisovať lieky. Na sucho prehltnem, aj keď som sa predhvíľou napila a ostanem sedieť. Vôbec sa necítim dobre. Bojím sa všetkého čo sa môže stať, pretože práve ja viem čo to môže byť.

„Nechcete niekomu zavolať, aby po vás prišiel? Nevyzeráte najlepšie." Vyruší ma doktorka a ja len pokrútim hlavou.

„To je v poriadku, ja len potrebujem na vzduch." Pomaly sa postavím. „Ale tú svadbu vážne chcem. Sľubujem, že to bude krátke a stále budem sedieť, nebudem sa namáhať." Rozprávam kým si na seba dávam krátky kabát.

„Mne to sľubovať nemusíte, ale sebe." Usmeje sa na mňa a podá mi predpis. Má pravdu. Prikývnem a poďakujem jej. Ona mi iba s úsmevom otvorí dvere a ja výjdem vonku. V čakárni nie je veľa ľudí, sú už tri hodiny poobede. Neviem prečo som prišla tak neskoro, ale dneska sa mi vôbec nechcelo vstávať z postele. Bola som úplne vyčerpaná.

Dvere sa mi automaticky otvoria a ja sa konečne nadýchnem čerstvého vzduchu. Cítim sa lepšie,no stále to nie je ono. Poslednýkrát sa nadýchnem, keď otvorím dvere na lekárni. Lekárničke podám svoj predpis a ona prikývne. Chvíľu jej trvá kým sa vráti, no nakoniec predomňa položí dve krabičky a ja zaplatím. Mám to vôbec povedať Harrymu? Nemôžem mu to povedať. Bude trvať na tom, aby sme tú svadbu odložili, ale to si nemôžeme dovoliť naozaj nie. Bude ťažké toto pred ním skrývať, ale naozaj to musí oztať medzi mnou a doktorkou.

Cesta domov mi trvá asi pätnásť minút, ale nevadí mi to. Fakt si potrebujem prevetrať hlavu. Otvorím dvere a zistím, že je odomknuté. Harry je doma. Pomyslím si zatiaľ čo sa vyzúvam. Pomaly vyjdem z chodbičky a poobzerám sa. Super na prízemí nie je. Kde tie lieky strčím? Do špajze tam Harold určite nepôjde. Prejdem do špajze a začnem hľadať vhodnú nádobu s jedlom.

„Vick to si ty?" skameniem, keď sa ozve Harryho hlas až príliš blízko.

„Áno," zakričím a rýchlo to niekam strčím.