Say Something || h.s [SK]

3. chapter

„Mami?“ otvorím dvere a pozriem sa na mamu stojacu v dverách. „Čo je? Radšej mi pomôž s tými taškami.“ Podá mi jednu a pokrúti hlavou. „Nebola si ešte pred chvíľou doma?“ skrčím obočie a zoberiem tašku z jej ruky, ktorú následne položím do kuchyne. „Bola, ale zbehla som do obchodu. Je milé, že si si to všimla.“ Ironicky sa usmeje a zatvorí za sebou dvere.

Prekrútim očami a vrátim sa späť za chalanmi do obývačky. „Kto to bol?“ pozrie sa na mňa Zayn. „Mama.“ Poviem otrávene a sadnem si na gauč. Asi by si som sa už vážne mala odsťahovať a nájsť si nejaký pekný útulný byt v centre Beverly Hills, aj keď teraz som tu a nemusím chodiť do kampusu, je to dosť blízko a bojím sa, že nič bližšie nenájdem. Viem, že mi povedala, že tu môžem bývať, ale som dospelá a mala by som sa osamostatniť, aj keď neviem, či som už pripravená.

„Victoria!“ vyruší ma z premýšľania Zaynov hlas. „Čo je?“ zavrčím a automaticky sa k nemu otočím. „Perrie.“ Ukáže na Perrie stojacu vo dverách. „A čo? Je to tvoja frajerka.“

„Prišla za tebou. Nemôžem za to, že si hluchá.“ Prejde si rukou do vlasov a skrčí obočie. Niall sa, iba zasmeje a ďalej sleduje futbal. Fakt vyzeráme ako šesťdesiat ročný manželia. Postavím sa a prejdem k Perrie, ktorá ešte stále stojí vo dverách. Stihla to vážne rýchlo.

„Tak?“ zatvorím dvere a pozriem sa na ňu. „Bola rada, tešila sa so mnou, no povedala, že sa nemôže o mňa a o dieťa starať večne.“ Usmeje sa, no úsmev jej hneď aj zmizne. „Ale no tak. Zayn je tu on sa o vás postará.“ Usmejem sa a pohladím ju po ruke. „A čo ak ma nechá? A ja ostanem sama.“ Nervózne si zahryzne do spodnej pery a chytí sa za brucho.

„Perrie ja som trpezlivý človek, ale ak ešte raz povieš, že ťa nechá tak nebudem milá.“ Zasmejem sa a prejdem ku schodom, na ktoré si sadnem. „Kedy mu to chceš povedať?“ zdvihnem ku nej zrak. „Asi zajtra. Alebo mám počkať do piatku?“ príde ku mne bližšie a vyzlečie si svetrík, ktorý má na sebe. „Je to na tebe.“ Prejdem si rukou do vlasov. Iba prikývne a odíde za ním do obývačky.

Super nikdy som nerozmýšľala nad tým, že budem teta. Bože môj veľký brat bude otec. Ani sa mi to mu nechce veriť, ale ja viem, že Zayn vždy túžil po dieťati. Miluje deti a ja viem, že on bude ten najlepší otec na svete.

Postavím sa a z vrecka si vytiahnem mobil. Je presne šesť hodín. Zajtra máme skúšku. Asi sa pôjdem hodiť pod vlak. Absolútne sa mi tam nechce. Nieže by ma to nebavilo, práveže naopak milujem to, ale tento týždeň začína nejako čudne a stále mám v hlave toho policajta, ktorý z nej nie a nie výjsť.

-

„Myslíš, že tam zase bude ten osemdesiat ročný profesor ako aj minule?“ opýta sa ma Liam znudene, keď stojíme v rade na kávu v Starbucks. „Dúfam, že áno. Je už starý a absolútne nič nevnímal.“ Zasmejem sa a z kabelky si vytiahnem peňaženku, aby som mohla zaplatiť kávu, ktorú som objednala.

„Ďakujeme.“ Usmejem sa na pani za pultom a Liam nám zoberie kávy, kým si peňaženku odložím späť do kabelky. „Nemal by som nervy na to stále tú peňaženku vyberať a dávať naspať.“ Zavrčí Liam a podá mi moju kávu. Zasmejem sa a napijem sa.

„Typický chlap.“ Prekrútim očami a sadnem si za prázdny stôl. Máme ešte dvadsať minút. Liam urobí to isté a napije sa zo svojej kávy.  „Bože Liam keby si vedel.“ Začnem nadšene a kabelku si prehodím cez stoličku spolu s učebnicami. „Toto je vážne, no hovor, pretože si schopná mi to nepovedať.“ Položí si kávu na stolík a prisunie sa ku mne bližšie, pričom si ruky položí na stôl. „Neviem, či by som ti to mala povedať skôr ako Perrie Zaynovi.“ Zahryznem si do pery a znova sa zasmejem.