Say Something || h.s [SK]

21. chapter

Po dlhej horúcej sprche na seba natiahnem obyčajné čierne džínsy a žlté tielko. Volala som Chloe. Povedala, že je doma, no nevie ako sa tam dostala. K Harrymu sa ani nejdem vyjadrovať. Je sobota, môžem mať voľno, ale on mi napíše, aby som prišla do práce. Bože ten chlap vie ako zničiť deň a k tomu ma ešte stále bolí hlava. Vlasy si nechám rozpustené pozdĺž chrbta a na pery si nanesiem balzam. Keď tam pozerám na moju posteľ najradšej by som sa do nej hodila, no nemôžem. Harry trval na tom, aby som prišla, čo najskôr. Obujem si tenisky a zabuchnem za sebou dvere. Mamina ešte spí a ani sa nečudujem aj ja by som spala. S Chloe sme sa dohodli, že si dneska oddýchneme, teda aspoň ona a zajtra pôjdeme na nákupy. S ňou sa vždy dobre nakupovalo. Cesta mi trvá dvadsať minút. Idem pomaly, nech vidí, že ja nebudem skákať tak ako on povie. Tiež mám vlastný život. Bez zaklopania vojdem dnu a uvidím Harryho ako sedí za svojim stolom a niečo píše.

„No konečne, že si aj prišla. Ani sa neskladaj urobíme si výlet.“ Povie, no nezdvihne ku mne zrak. Stále sa pozerá do papierov a ja vidím ako sa celý čas usmieva. Ostanem stáť, hľadiac na neho ako keby mi práve povedal, že zabil pätnásť ľudí.

„Prosím?“ opýtam sa a zdvihnem obočie.

„Čo si hluchá? Myslím, že som to povedal dosť jasne.“ Tentokrát už zdvihne hlavu a venuje mi pohľad. Kútiky úst sa mu stále mihajú do úsmevu, no už nieje taký priezračný.

„Prečo by som s tebou mala ísť na výlet?“ skrčím obočie a ruky si prekrížim na prsiach. A prečo by on mal ísť so mnou?

„Je to pracovný výlet. Niečo ako moja asistentka tam musíš ísť a možno sa ti to zíde v škole.“ Mykne plecami a postaví sa. Z vešiaka si zoberie svoju koženku a zo stola potrebné veci ako peňaženku, mobil a kľúče od auta.

„Čo sa tam vlastne stalo?“ opýtam sa, keď čakám na Harryho na chodbe, kým zamkne kanceláriu.

„Vražda.“ Povie a smeruje k hlavným dverám. To je teda novinka. Pomyslím si a nasledujem ho. Spolu prejdem k jeho autu. Harry si sadne na miesto vodiča a ja spolujazdca. Je zvláštne, že je Harry milý? Nie to nie, ale je iný, nieje zlý a ja nenamietam. Prečo s ním vlastne idem?

„A čo sme my Kriminálka Miami?“ opýtam sa, keď výjdeme z parkoviska pred policajnou stanicou.

„Kriminálka Los Angeles.“ Žmurkne na mňa a ďalej sa venuje ceste. S úsmevom nad ním pokrútim hlavou. Počkať ja sa smejem? Pri Harrym a smejem sa? Dneskajší deň je vážne zvláštny. Celú cestu sme ticho. Nikto sa už neopováži nič povedať. Však my si ani nemáme, čo povedať. Ja sa normálne čudujem, že som sa s ním dokázala baviť cez telefón a potom aj v aute. Keď Harry zastaví poobzerám sa okolo. Je tu sanitka, zopár policajných áut a my. Nikdy som si nemyslela, že by som mohla vyšetrovať vraždu.

„Chceš ísť von, alebo počkáš tu?“ opýta sa ma Harry, keď vypne motor a položí ruku na kľučku, aby si mohol otvoriť dvere. Bez slova otvorím dvere a výjdem vonku. Zatvorím za sebou dvere a nadýchnem sa. Je tu chladnejšie ako v Beverly Hills, no vôbec mi to nevadí. To teplo už mi lezie na nervy. Harry prejde k nejakých policajtom a ja sa pomaly začnem približovať k miestu činu? Tak to volajú nie? Je tu dosť krvi, ale vyzerá to tak, že telo už zobrali. Nevadí. Ale kto by zabil človeka tu? Vidí sem každý človek, ktorý ide po ceste. Nikdy som nechápala ľudom, ktorý vraždia. Prejdem o krok doprava a všimnem si kúska oblečenia a kľúče? Asi patrili nebohému.. kto to vlastne zomrel?

„Vidím, že si sa tu už zabývala.“ Vyruší ma z premýšľania Harryho chrapľavý hlas. Niekedy sa aj čudujem ako dokáže byť chrapľavý.

„Čo sa tu vlastne stalo?“ opýtam sa a zahľadím sa na Harryho.

„Nikto nevie,“ založí si ruky do vreciek a pokračuje. „Našli tu pätnásťročné dievča dobité k smrti a asi bola znásilnená.“ Povie a v jeho hlase počuť ľútosť a smútok. Nikdy som si nemyslela, že by Harry mohol niekoho ľutovať, aj keď toto je hrozné.